Študentské obzretie sa za protestom proti kotlebovcom v Piešťanoch

  • Piešťany / Blogy / Blogy
  • 6. februára 2020, 10:37

Občianska angažovanosť tu vždy bola a snáď aj bude. Vďaka nej sme schopní vyjadriť podporu či nesúhlas s aktuálnymi okolnosťami. Niekedy nestačí ozvať sa v komentároch na sociálnych sieťach, diskutovať. Nikdy by som však nepovedala, že ma bude práve spomenutá angažovanosť natoľko strašiť.

Obyvatelia Piešťan všetkých vekových kategórií prišli protestovať proti kotlebovcom. (Autor: pror)

V piatok 31. januára sme sa mali stretnúť kúsok od mestského kultúrneho strediska na ulici A. Dubčeka v Piešťanoch. Vybrali si ho kotlebovci pre politický predvolebný míting.

Tak sme sa i zišli. Mladí študenti. Vysokoškoláci, maturanti, gymnazisti. Všetci pripravení postaviť sa v tichom proteste za správnu vec. Krehká demokracia, sloboda slova, tlače a zhromaždenia neboli zadarmo, preto sme chceli vyjadriť podporu.

S transparentmi o inakosti, protifašistickými heslami a podobnými, sme k MsKS prichádzali nervózne. Zamýšľala som sa – čo sa stalo? Nesiem transparent stojaci proti fašizmu, prečo sa bojím napadnutia alebo pokrikov?

Prečo je bezpečnejšie prechádzať sa ulicami s dvojkrížom podobným predlohe hlinkovej gardy vo farbách jasne symbolizujúcich fašistickú ideológiu? Dúfali sme, že protest nám poskytne istý komfort odpovedí.

Situácia pred MsKS bola zvláštna. Prišli sme na miesto hmýriace sa ľuďmi frustrovanými z rastúcich percent strany ĽSNS, nie však agresívnych maniakov, ako sa píše v internetových diskusiách. Naša malá skupinka sa držala tesne spolu, báli sme sa dostať sa do prvých rád. Paranoidne nás obchádzali myšlienky, čo ak sú Kotlebovci ozbrojení? Neverili sme svojmu študentskému statusu a mladým tváram. Držalo nás presvedčenie – ak sa už niečo stane, strhne sa bitka, obete sa vyberať nebudú.

Preto sme sa stiahli a dívali sa na dianie z druhej strany chodníka. Zastavovali sa pri nás ľudia, chválili nám kreatívne transparenty, tu-tam prehodili slovko či podarovali úsmev alebo palec hore. Stretávali sme známych, priateľov a rozprávali sa o dôvodoch, prečo sme vlastne prišli. V pokoji, ticho.

Hoc sme prišli načas a sledovali priebeh celej akcie, ani neviem, čo sa udialo a stáli pred nami policajti. Mestskí sa miešali so štátnymi. Rozumiem, prišli kvôli bezpečnosti, usmerňovali dopravu, keďže hŕstka protestujúcich sa motala na ceste, nebolo kde stáť. Prekvapila ma ale prítomnosť kukláčov. Piešťany sú malé mesto, nikdy by som nepredpokladala, že práve u nás sa atmosféra protestov poberie týmto smerom. Postávali obďaleč, pán stojaci popri nás na nich zakričal: „Kukláčov na ľudí? Zbláznili ste sa? Ešte si prineste vodné delá!“.

Premklo nás zdesenie. Začali sme sa uberať viac a viac vzad, medzi ľudí postávajúcich popri neďalekej bytovke.

Keď sa začali objavovať prvé autá ĽSNS, z tichého protestu a mimovoľne vypustených gest sa stala hlasná vrava. Nedokážem sa vcítiť do ich perspektívy. Tisícka ľudí prišla len kvôli nim, aby ich prosila, nech odídu a vrátia sa domov. Cestu zablokovali odvážlivci, na moment som sa bála, aby neskončili pod kolesami dodávky. Dvíhali sa ďalšie a ďalšie cedule. Vyostrenú situáciu regulovala polícia. Dav zatláčal autá naspäť, klopali im na dvere a okná, chceli, nech odídu. Vtedy som presne vedela, ako bude situácia vykreslená z druhej strany.

Odignorovanie všetkých nápisov bol prvý krok: Som tu za 1064 obetí holokaustu. Winter by sa v hrobe obracal. Ženy proti fašizmu. Inakosť nie je zločin. Som tu peši a za 0€ – nič z toho akoby pre nich nič neznamenalo. Tieto a aj ďalšie nápisy sa postavili vysmiatym odporcom schopných poprieť zločiny druhej svetovej vojny. Vysedávali v autách s úsmevmi dokorán, natáčali si dav a neskôr ho zavesili na youtube, aby ukázali svoju zmanipulovanú pravdu. Akosi sa vždy zabudnú pozastaviť a skutočne sa pozrieť na nápisy – vari s nimi nesúhlasia? Pokiaľ ich poburujú nápisy „proti fašizmu“, čo tým implikujú?

Neodradili ich ani emócie, autá začali krúžiť po úzkej ceste a snažili sa dostať na míting do vnútra MsKS. Nikto však na nich neútočil potom, čo z áut vyšli.

Zatiaľ, čo vnútri debatovali o ktovie čom, rozprávali sme sa. Nechceli sme znieť ani démonizujúco, ani pesimisticky, napriek tomu davom otriasali slová: „Len aby sme sa takto verejne mohli stretávať aj o pol roka, rok,“ či „myslíte, že pokiaľ vyhrajú, za toto nás zavrú?“ alebo dokonca „ak sa dostanú k moci, pride nebude, s tým sa rozlúčte,“. Netušíme, akú naše slová naberú váhu, teraz možno vyznievajú absurdne. Rovnako absurdné mi však pripadala aj iná scenéria, v ktorej som sa spolu s ostatnými ocitla.

Zatiaľ, čo hrala v pozadí hudba, ľudia počúvali. Čítané boli obete extrémistických činov. Ďalší zoznam, nasledujúci po ňom, zdôrazňoval ohromne veľký počet trestne stíhaných, obvinených, obžalovaných či podozrivých kandidátov ĽSNS za agresiu, ublíženie na zdraví, rasové prečiny a podobne. Surreálnu idylku opačnej polarity doplnilo utíchanie mien, silnejúce skladby „Sľúbili sme si lásku“ a „Hej, sokoly!“ a ľudia tancujúci vo veľkom kruhu uprostred diania. Hlasy sa miešali so skandovaním, to zasa s tichom.

Stáli sme teda uprostred búrky. Hlučnej, ale nenásilnej. Pravda, od tichého protestu mali Piešťany zrazu veľmi ďaleko. Už vtedy som si napriek tomu uvedomovala, že je to vlastne dobre. Nech je počuť, čo majú politicky angažované osoby na rováši, nech sa nezabúda na obete násilia. Podobné činy by sa nemali niesť tichom, mali by trhať vzduch a niesť sa čo najďalej.

Rozpustením protestu strach neodišiel. Vracať sa domov po podobnej akcii je náročné. Tmavé ulice a transparent proti fašizmu neseným ženou sú dokonalou kombináciou na prepadnutie alebo stlčenie. Kiežby to boli len dohady alebo nereálne predstavy – podľa iných miest je ale vidno, aká skutočná hrozba je. Nechcem sa v meste, ktoré mi je domovom, báť návratu domov. Nielen po proteste. Nikdy. Rovnako nielen v Piešťanoch, ale v hocijakom inom meste, ktoré sa fašizmu postavilo. Keď sme sa s kamarátkou v dvojici odprevádzali domov, rozmýšľala som, či nebude jednoduchšie transparent zlomiť a hodiť do koša, pre vlastnú bezpečnosť.

Málokto si uvedomuje, že sme stáli proti potenciálnym priateľom, susedom, kolegom, spoluobčanom – ľuďom, ktorých denne míňame na ulici, v autobuse alebo pri státí na košíky v obchode. Vrú vo mne pochybnosti – pokiaľ sa skutočne začnú extrémisti takto hraniť voči iným, inakosti, rozdielom (keďže každý naozaj odlišnosti máme), zistia, aký smútok v samote ich čaká. Len aby na to nebolo neskoro.

Takto by protesty vyzerať nemali. Nemali by sme sa stavať proti rozdielom, ale stavať na nich. Dúfam, že naše kroky voči extrémistom budú úspešné.

Mária Juríková

361 Shares

Najnovšie správy

Dnes je sobota 22. februára. Tento deň je Medzinárodným dňom skautiek a Európskym dňom obetí zločinu. Meniny má Etela.
  • 22.02.2020, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
Aj napriek tohtoročnej veľmi miernej zime sa pri piešťanskom OD Prior naďalej môžete korčuľovať na mobilnej ľadovej ploche. V prevádzke…
  • 20.02.2020, 19:00
  • Piešťany
Dnes je piatok 21. februára. Tento deň je Medzinárodným dňom turistických sprievodcov a Medzinárodným dňom materského jazyka. Meniny má Eleonóra.
  • 21.02.2020, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
sobota, 22. februára 2020
Meniny má Eleonóra, zajtra Etela