Púť vlakom na ruský ďaleký východ alebo cesta z Piešťan k hranici Severnej Kórey

  • Mladí dnes / Reportáž
  • 19. októbra 2019, 00:01

„Poďme sa pozrieť na otočku do Moskvy,“ povedal mi spolužiak a naštartoval tak moju ďalekú púť. Od vyslovenia jeho vety ubehol rok a ja som už stál na kopci nad Vladivostokom, ďaleko na ruskom východe. A práve trasa sem bola jedným veľkým a hlavne nezabudnuteľným dobrodružstvom plným sebazaprenia. Nešlo sa ani autom, ani lietadlom či loďou, ale vlakom. A nie hocijakým. Cestu, po ktorej túži množstvo cestovateľov, som sa rozhodol absolvovať Transsibírskou magistrálou.

Čakanie na autobus uprostred hôr, kde žijú ohrozené leopardy. foto: archív autora

Je najdlhšou železničnou traťou na svete a má dĺžku úctyhodných 9288 kilometrov. Začína sa v ruskom hlavnom meste a končí vo Vladivostoku pri vodách Tichého oceána. Zaujímavosťou je, že práve tadiaľto sa na konci prvej svetovej vojny presúvali aj československé légie. Ich putovanie je fascinujúcim príbehom a každému odporúčam si zistiť aspoň základné informácie o ich strastiach. Historická súvislosť dopomohla, že netreba s ničím váhať.

Znalosť ruštiny veľkou výhodou

Spoločne s dvomi kamarátmi, Dominikom a Zuzanou, sme sa bez ďalšieho analyzovania zhodli, že ideme do toho. A tak sme sa po ročnej príprave zrazu na konci leta ocitli na Červenom námestí v Moskve. Zabíjali sme čas čakaním na odchod nášho vlaku. „Odkiaľ ste? Hovoríte jazykom, ktorému celkom rozumiem,“ hovorili nám Rusi najčastejšie, keď nás počuli rozprávať po slovensky.

Oba slovanské jazyky si sú, samozrejme, podobné. Ak by ste sem išli bez znalosti domáceho jazyka, tak prezradím, že angličtina nie je príliš v obľube. A čo viac, keď sa k miestnym prihovoríte po rusky, sú otvorenejší, čo je dôležité a najmä užitočné. Napríklad, keď som sa na moskovskom letisku Domodedovo snažil kúpiť SIM-kartu po anglicky, cena bola 4000 rubľov. Ak som to u rovnakého predajcu, len v inom stánku, skúsil po rusky, zrazu to bolo 2000 rubľov.

Čas uplynul, Moskvu sme prešli krížom-krážom. Čas vyraziť. Čo treba vedieť? V ruských vlakoch sú tri rôzne triedy – prvá, druhá a tretia. Našu cestu sme si rozdelili na dve časti. V prvej sme absolvovali púť treťou triedou, čo je otvorený vozeň s minimom súkromia. Druhú časť zasa v druhej triede, čo je klasické uzatvorené kupé so štyrmi posteľami. Celkový čas strávený medzi štyrmi stenami činí sedem dní. Pre niekoho des, pre iného lákavé dobrodružstvo.

Dlhé rozhovory a rôzne príbehy

Ruské vlaky sa číslujú. Čím menšiu cifru budete mať, tým strávite čas v lepšom a čistejšom vozni. Z Moskvy do Irkutsku sme sa vybrali priam ruskou legendou – vlakom Rossija 2. Od Irkutsku do Vladivostoku to bol už vlak číslo 8. „Najradšej cestujem vlakmi, pretože tu spoznávaš ľudí a ich príbehy,“ povedal mi Anton, ktorý pracuje pre ruské železnice. S ním som sa dal do debaty neskoro v noci, keď ma spoločne so svojím novým japonským kamarátom prizvali do debaty. Ten mi prezradil, že študuje fotografiu na tokijskej univerzite. Avšak angličtina mu nešla dobre.

Keď som mu prezradil, že u nás doma sa žiaci môžu učiť po anglicky, nemecky, rusky, francúzsky, španielsky či taliansky, zostal priam šokovaný. Do debaty som sa dal aj s človekom, ktorý cestoval do Zabajkalského kraja, aby tam pracoval. Konkrétne v spoločnosti prevádzajúcej plyn z Ruska do Číny. Jeho zaujímavým hobby bolo, že študoval slovanské jazyky a chcel byť kedysi etnológom. Vo vozňoch stretnete rôznych ľudí. Podobné krátkodobé priateľstvá vám pomôžu lepšie pochopiť danú krajinu.

Čas plynul a o niekoľko dní som sa ocitol na polceste, teda v Irkustku. Mesto leží v ázijskej časti Ruska na brehu Bajkalského jazera. To je najhlbšie a najstaršie na svete. Počas celého nášho dobrodružstva nás sprevádzalo priam ukážkové slnečné počasie. Avšak náš jediný deň v Irkutsku sa niesol v sychravej nálade. Bolo chladno, fúkalo a pršalo. Bajkal sme preto videli len z okna vlaku. Trasa totiž prechádza v tesnej blízkosti brehu a obchádza celú obrovskú vodnú plochu.

Ruský ďaleký východ je nádherný

Následne sme sa vybrali na druhú časť trasy s cieľom určeným pri pobreží Tichého oceána. Vladivostok nás milo prekvapil. Mesto vystavané na kopcoch je obklopené nádhernou prírodou. Kedysi patrilo k tzv. uzavretým mestám, kam mali cudzinci zakázaný vstup. Dnes to, našťastie, neplatí.

V miestnom prístave sídli dôležitá ruská tichomorská flotila a na kopcoch vidno radary či vojenské bunkre. Zaujímavé je pozorovať miestnu dvojjazyčnosť – ruština a čínština/kórejčina. Súvisí s geopolitickým problémom, ktorému v tomto regióne krajina čelí. Zatiaľ čo na ruskej strane žije sotva päť miliónov ľudí, za hranicou sa tlačia desiatky miliónov Číňanov a Kórejčanov.

Ak by vám nestačilo, z Vladivostoku je dobrý prístup do rôznych svetových metropol. Japonské Tokio, čínsky Peking, juhokórejský Soul a veľa ďalších. Samozrejme, využili sme túto možnosť a odleteli na pár dní do Soulu. Ale to už je iný príbeh.

Smer Severná Kórea!

Na miestnom letisku sme si požičali auto a vydali sa na vyše 200-kilometrovú cestu k trojmedziu Rusko – Čína – Severná Kórea. Bolo potrebné obísť deltu miestnej rieky a následne sa vydať na juh. Tamojšia cesta, teda skôr (ne)cesta, bola extrémne rozbitá. Výtlky, jamy, veľké kamene či úseky bez asfaltu. Razom sme sa prestali čudovať, prečo všetci miestni jazdia na veľkých SUV vozidlách. Jednoducho, aby sa im auto už po roku nerozpadlo. Počas jazdy sme narátali 23 odstavených áut s defektmi.

Po niekoľkých hodinách kľukatého putovania sme sa priblížili k dedine s názvom Chasan. Je poslednou ruskou dedinou na ceste k trojmedziu. Koniec sveta ako vyšitý. Už-už sme tam boli a v tom nás zastavili vojaci. Pýtali si dokumenty, a tak som im podal naše pasy. To však nestačilo. Na vstup do pohraničného pásma je totiž potrebný ešte „propusk“, teda povolenie, ktoré sme nestihli vybaviť (je zadarmo a nie je ťažké ho získať, len ho treba mať).

„Je mi to ľúto, ale, žiaľ, musíte sa otočiť. Tak teda pozdravujte na Slovensku…“ povedal vojak a s úsmevom nám ešte zakýval. Náš infiltračný pokus dopadol pomerne dobre. Chýbalo nám len päť kilometrov.

Transsibírska magistrála nezostala svojej povesti nič dlžná. Je nezvyčajným a pútavým dobrodružstvom a ukáže vám to najdôležitejšie z najväčšej krajiny sveta. A čo je samozrejmé, spomienky zo siedmich dní vo vlaku a príhod na ruskej pôde vám zostanú navždy v pamäti.

Navyše si viete naplánovať doplnkovú trasu. Buď smerom do Mongolska a Číny, prípadne do krajín východnej Ázie. Keď ste na konci sveta, prečo to nevyužiť? Veď keď sa už dopravíte z Moskvy do Vladivostoku, už si nikdy nepoviete, že ísť vlakom z Bratislavy do Košíc je úmor.

Koniec/začiatok Transsibírskej magistrály v ruskom Vladivostoku. foto:archív autora

Tomáš Blahuta

114 Shares

Najnovšie správy

utorok, 12. november 2019
Meniny má Svätopluk, zajtra Stanislav