V múzeu o jaskyniach aj s objaviteľom nádhernej Modrovskej jaskyne

Len kúsok od Piešťan, nad obcou Modrová, sa v pohorí Považský Inovec nachádza Modrovská jaskyňa. Jej celková dĺžka dosahuje 570 metrov. Jaskyňa, ktorej oficiálne objavenie sa datuje dňom 8. júla 1991, je hlboká štyridsaťpäť metrov. Predpokladá sa, že môže byť oveľa dlhšia. Objaviteľom je člen Slovenskej speleologickej spoločnosti Ivan Demovič z oblastnej skupiny Chtelnica.

Práve on spolu s jaskyniarmi Danielom Mihálikom a Máriom Vráblom bol prvým, čo po dlhoročnom cielenom sledovaní, skúmaní a pokusoch postupne odkrýval tajomstvá Modrovskej jaskyne. A hoci je jaskyňa z dôvodu ochrany uzatvorená pred verejnosťou, práve Piešťanci mohli vidieť jej krásu na fotografiách počas prezentácie v múzeu.

Na začiatku objavu bol iba jeden nepatrný mokrý fľak v inak zasneženej krajine. Na konci dôsledné štúdium a charakterizovanie objavu s jeho popisom i genézou, ale aj ochrana jaskyne pred nevítanými hosťami. Medzitým celé dni bádania, lezenia, zostupovania do podzemia a prenikania do miest, kam ešte ľudská noha nevkročila.

„Prvým väčším priestorom, do ktorého sme sa dostali za tesným vstupným otvorom, bola vstupná chodba s hladko modelovaným stropným korytom. Jej výška nepresahovala ani dva metre. Postupne sa znižovala, lebo strop i dno klesali pozdĺž vrstvových plôch, takže bočná stena tam vlastne nejestvovala,“ uviedol I. Demovič. Živá kvapľová výzdoba sa objavovala v podobe brčiek dlhých desať až dvadsaťpäť centimetrov. Nachádzala sa už tri metre od vstupu do chodby. V zadnej časti boli nízke, zväčša odumreté stalagmity. Ďalej objavitelia postupovali iba plazením po zvetraných sintrových nátekoch v päť až šesť metrov širokej, ale iba tridsať centimetrov vysokej štrbine strmo klesajúcej pozdĺž vrstvených plôch.

„Pre obťažnosť pri návrate z jaskyne sme tento úsek nazvali Morňa. Za úžinou nasleduje tri metre dlhý prielez vysekaný v hrubých podlahových sintroch, ktorý náhle vyúsťuje v zarútenej Prítokovej chodbe na okraji Dažďového dómu,“ skonštatoval objaviteľ. Pred vyústením Prítokovej chodby do Dažďového dómu sa nachádza relatívne mladá výzdoba. Sú tu brčká, stalaktity, záclonky a na zrútených balvanoch sú rastúce skupiny bielych stalagmitov. Dosahujú výšku do 60 centimetrov. Medzi nimi sa vytvorila menšia kaskáda občas zaplavovaných sintrových jazierok.

„Tu sa nachádza aj výrazný 1,2 metra dlhý stalaktit v tvare zhrubnutého brčka. V jaskyni sa nachádza i Pagodová sieň, v ktorej sa vyskytujú kaktusové stalagmity s drobnými pizolitovými výrastkami. Nachádza sa v nej najväčší kvapľový útvar, je ním 1,5 metra vysoký pagodovitý stalagmit. Za ním možno cez úzku štrbinu preniknúť do Cukrovej siene, so stenami pokrytými súvislými nátekmi bieleho až červenkastého sintra. V jaskyni je viacero priestorov, no najimpozantnejším je Dažďový dóm. Tento priestor popri svojich rozmeroch 20×15 metrov a výške 8-10 metrov je pozoruhodný aj tým, že strop dosahuje hrúbku iba 8-10 metrov. Dóm vznikol vo veľmi pestrých vápencoch, popri tmavosivých sa hojne vyskytujú najmä červenkasté a ružovkasté. Z kvapľov sú tu biele 20- až 30-centimetrové brčká, ktorými je strop posiaty veľmi husto nad severnou stenou, sú tu tiež záclony, stalagmity s výškou 60 centimetrov a tiež bežné nátekové formy. Západná stena je pokrytá snehobielymi drapériami. Juhovýchodná stena dómu prechádza do dvanásťmetrového komína uzavretého v strope balvanitou zátkou. Sú pod ním napadané zvyšky korienkov, ktoré pripomínajú blízky povrch, na ktorom však v týchto miestach nie je ani náznak depresie. Na juhozápade prechádza dno dómu so stupňovitej Hlavnej priepasti s otvorom 4×3 metre a hĺbkou osem metrov. Možno do nej zostúpiť po skalných výstupkoch klasickým lezením. V juhovýchodnom výbežku Dažďového dómu sa možno dostať cez Balkónovú sieň do fosílnej prítokovej vetvy – Koralovej chodby dlhej 35 metrov. Pre Koralovú chodbu je charakteristický výskyt pizolitov, tvoriacich pekné zoskupenia najmä v ťažšie dostupných výbežkoch,“ uviedol I. Demovič.

Na dne Balkónovej siene sa nachádza tesný vstupný otvor osem metrov hlbokej priepasti prechádzajúcej do Koralového dómu, ktorý je druhým najväčším priestorom jaskyne. Dóm dosahuje rozmery 12×5 metrov a výšku až desať metrov. Charakteristická je preň pizolitová výzdoba.

Modrovská jaskyňa má svoj charakter vyplývajúci z podmienok, za ktorých vznikala, z vlastností vôd, ktoré ju vytvorili, teploty a prúdenia vzduchu, vegetačného krytu nad jaskyňou, zrážok a typu vápenca. Väčšina slovenských jaskýň je iného typu, preto ju možno s nimi len ťažko porovnávať. Pre Modrovskú jaskyňu je charakteristická výzdoba z povlakov a trsov aerosólových foriem sintra, ktoré sú zastúpené rôznorodými tvarmi pizolitov, vyrastajúcich v podobe bradavíc, tyčiniek, strapcov alebo kríčkov.

Možno považovať skoro za zázrak, že v drobných zvyškoch vápencových masívov pohoria Považského Inovca neďaleko Piešťan sa vôbec vyskytuje takáto rozsiahla sústava podzemných priestorov, a to dokonca s perspektívou ďalšieho pokračovania. Veď dosiaľ objavené priestory zaberajú v pôdoryse oblasť iba 50×60 m a rozloha masívu s priaznivými podmienkami pre existenciu ďalších podzemných priestorov dosahuje viac než kilometer štvorcový.

Aby speleológovia jaskyňu uchovali nielen pred drancovaním, ale hlavne z dôvodu, že im to nariaďuje zákon, museli jej vchod preventívne uzatvoriť poklopom z betónu a železa. Urobili to preto, aby jej návštevníkom na výpravách do útrob zeme znemožnili poškodzovanie výzdoby a tiež aby ich chránili pred prípadným nebezpečenstvom.

Našli sa i takí, ktorí si z Modrovskej jaskyne domov odniesli „suvenír“ v podobe odtrhnutého kvapľa či iného útvaru, s ktorým sa príroda morila celé tisícročia. A tak dnes ani skúsení hubári, ktorí sa potulujú po lese, neobjavia tajný vchod do zákonom chráneného podzemia, tak dobre je zamaskovaný.

Viera Dusíková, foto: archív Ivana Demoviča