Štefánikovci putovali za krajanmi do Dolnej zeme
O tom, ako si spolu nažívajú Slováci na Dolnej zemi, sa na konci mája presvedčili takmer štyridsiati výletníci zo Slovenska, ktorí sa vybrali do srbskej Vojvodiny. Medzi nimi boli aj niekoľkí z piešťanského regiónu.
Prvým navštíveným miestom bola malebná obec Kysáč, kde nás srdečne a úctivo privítali predstavitelia obce a miestne ženy oblečené v krojoch, ktoré nám potom i zaspievali. Hovorilo sa o prvých stopách osídľovania Kysáča Slovákmi, o významných dejateľoch, ktorí šírili kultúru, náboženstvo a celú identitu slovenského ľudu, ktorý šiel hľadať do týchto končín pred vyše 246 rokmi lepší život. Čakalo nás i prvé zastavenie v Báčskom Petrovci.
Prvý kontakt s domácim prostredím je tu vždy veľmi vrúcny. Všade počujete slovenčinu, ako keby ste neopustili Slovensko. Je to skvelý pocit netrápiť sa cudzou rečou, môcť si voľne chodiť, opýtať sa, čo potrebujete, porozprávať sa bez obáv s domácimi, ktorí nás tu radi majú. No nastal čas odchodu. Museli sme sa do budúceho dňa presunúť do Nového Sadu, kde sme boli ubytovaní v hoteli Sole Mio. Tam sme si po ceste oddýchli a načerpali silu do ďalších dní.
Čakala nás prehliadka kaštieľa a Poľnohospodárskeho múzea v Kulpine, ktoré je pobočkou Múzea Vojvodiny v Novom Sade. Pri vstupe nás vítal sprievodca múzea a novinárka Katarína Pucovská, ktorá mala rozhovor s Máriou Gallovou, členkou Správnej rady Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika sídliacej v Piešťanoch. Po prehliadke Kulpinu sme nabrali smer Báčsky Petrovec. Práve 25. mája 1745 sa sem prisťahovali prví Slováci na tzv. futocké panstvo. Vtedy sem priviedol Matej Čáni, slobodník z Málinca, asi dvetisíc Slovákov. Boli z Novohradu, Liptova, Oravy, Turca, Hontianskej stolice. Založili slovenské školy, postavili náboženské ustanovizne aj kultúrne stánky.
Pre nás bola dôležitá ale iná vec, a to objavenie hrobu pani Zuzany Šusterovej Štefánikovej – manželky Igora Branislava Štefánika, najstaršieho brata M. R. Štefánika. Podarilo sa to vypátrať na základe môjho zistenia obyvateľke Kataríne Labátovej v spolupráci s evanjelickým farárom pánom Vidom. Pani Katka nás k hrobu aj doviedla, za čo jej touto cestou ďakujem. Veľmi pekný preslov mal farár Samuel Mišiak z Myjavy, ktorý patril k našej skupine a bol pozvaný kázať na slávnostnej bohoslužbe v nedeľu v evanjelickom chráme sv. Petra v Báčskom Petrovci. Po sviatočnom dni sme odchádzali obohatení o nové zážitky a poznatky.
Nedeľa 26. mája bola určená na prehliadku hlavného mesta Vojvodiny. Nový Sad je druhé najväčšie mesto v Srbsku, hovoria mu aj srbské Atény. Krátku pietu sme mali ako vždy na cintoríne v Novom Sade, kde je pochovaný Igor Branislav Štefánik. Na obidvoch hroboch, kde sme položili vence, zaznela pieseň Kto za pravdu horí od Karola Kuzmányho.
Potom sme pokračovali v prehliadke mesta. Navštívili sme aj Múzeum Vojvodiny. Nakoniec sme sa vybrali na dominantu týčiacu sa nad mestom – Petrovaradinskú pevnosť nazývanú Gibraltar na Dunaji. Stojí na pravom brehu Dunaja. Základný kameň položil v roku 1692 poľný maršal a vojvoda Charles Eugéne de Croy. Dokončená bola až v roku 1780 a pre potreby armády slúžila do druhej svetovej vojny.
A keď sme sa už geograficky nachádzali na úpätí najstaršieho národného parku v Srbsku – Fruška Gora, dovolili sme si doň voľne vstúpiť. Išli sme totiž navštíviť aktívny ženský pravoslávny kláštor Ravanica v kúpeľnom meste Vrdnik.
Počas celého pobytu sme mali krásne teplé počasie, len v hlavnom meste Maďarska sa trošku pokazilo. Podarilo sa nám prezrieť si hradný vrch – Matyášov chrám, Rybársku baštu, Kráľovský palác s bájnym Turulom, terasovité záhrady a výhľad na parlament. Pre nedostatok času spôsobeným zdržaním sa na srbsko-maďarských hraniciach a pre horšie počasie sme nemohli vidieť z Budapešti viac, no ktovie, možno nabudúce.
Daniela Valová
