Po úteku z Piešťan bojoval proti Hitlerovi

Kto boli letci, ktorí odleteli z Piešťan pred 80 rokmi?

Boli to ľudia, ktorých doslova vychovala prvá republika (Československá republika – pozn. red.). Imrich Gablech a jeho priatelia boli milovníkmi lietania. Gablech sa prihlásil na výcvik bojových pilotov v rámci programu republiky, aby sa Československo vyrovnalo počtom bojových pilotov vtedajšiemu Nemecku. Cieľom výcviku bolo, aby sa republika dokázala brániť v prípade útoku vonkajšieho agresora.

Československo sa však vzdalo bez boja, po Mníchovskej dohode ostalo navyše osamotené bez zahraničnej podpory a rozbité na dve časti. Títo letci boli ľudia, ktorí veľmi ťažko vnímali vtedajší vývoj udalostí a rozdelenie Česka a Slovenska.

Takže to boli letci vyškolení, aby bránili Československo? 

Presne tak. Imrich Gablech potom zažil v Žiline, ako v marci prišli nemecké jednotky – bola tam jedna z hraničných zón – a zabavili všetku muníciu. Gablech už vtedy zvažoval útek do zahraničia, ale nakoniec sa nezhodol s ostatnými. Podarilo sa mu to až v Piešťanoch.

Blízko k svojej rodnej obci…

Áno, Imrich Gablech mi rozprával, že ešte ako dieťa pozoroval s bratom Antonom lietadlá, ktoré odlietali z piešťanského letiska. K letectvu sa nakoniec prihlásil v roku 1936, keď si prečítal v novinách článok o nábore nových posíl, ktoré mali brániť krajinu pred nacistickým ohrozením. Jeho rodičia pritom chceli, aby sa stal kňazom. U neho tak bolo z celej osmičky najsilnejšie spojenie s Piešťanmi.

Prečo sa títo letci nachádzali vtedy v Piešťanoch?

Išlo o bežnú armádnu posádku ako mnohé iné. V Piešťanoch bolo letisko už za prvej republiky. Slovenskí letci boli pod drobnohľadom Nemcov. Pamätám si, ako mi Gablech spomínal, že v Žiline sa jeho priatelia najskôr zdráhali s útekom. On bol však presvedčený, že chce utiecť z Tisovho režimu. Práve v Piešťanoch sa stretla skupina letcov, ktorí to cítili rovnako.

Osem pilotov utieklo, aký bol ich ďalší osud?

Po úlete z Piešťan sa dostali do Poľska, kde vstúpili do poľských leteckých síl. Gablech mi raz spomínal, že prvý plán bol uletieť až do Francúzska. Nestačilo by im však palivo. Vojakom v Slovenskom štáte prísne kontrolovali výdaj paliva pre letcov, aby nemohli emigrovať. Letecký mechanik Ľudovít Ivanič vtedy urobil taký trik, že tajne odčerpával letecký benzín z iných lietadiel do tých, s ktorými plánovali úlet. V Poľsku sa stretli s tamojším ministrom obrany, ktorý ich presvedčil, aby neleteli ďalej a ostali tam. Vstúpili do služieb poľského letectva – oficiálne ako juhoslovanskí študenti. Písal sa jún. Keď v septembri vypukla vojna, pomáhali prvé týždne brániť Poľsko pred Hitlerom.

Niektorí odleteli do Poľska, no Gablech padol do zajatia…

Áno, do zajatia padol aj ďalší letec z Piešťan, Jozef Káňa, ktorého tiež zajali Sovieti. Po troch dňoch ho však prepustili. Zistili, že je Slovák a k Slovákom sa Sovieti na začiatku vojny správali veľmi tolerantne. Menšie šťastie mal Imrich Gablech, ktorého zajali so skupinou poľských vojakov. Sovieti ho odsúdili na desať rokov v gulagu na Sibíri. Gablechov príbeh je v tomto úplne výnimočný, nie je známy žiadny iný pilot v Royal Air Force, ktorý by tam prišiel z gulagu.

Ako sa dostal Imrich Gablech k Britom? Mnoho ľudí sa nedostalo z gulagu domov, nie ešte do zahraničia a cudzej armády…

Bola to zhoda náhod. Hovoril mi, že išlo o šťastie v nešťastí. V roku 1941 napadol Hitler Sovietsky zväz a Sovieti sa tak stali nepriateľom nacistov. A po rokovaniach s mocnosťami sa Sovieti dohodli, že pošlú dvesto letcov do Veľkej Británie, kde budú bojovať proti Nemcom. Gablech mi povedal, že on mal poradové číslo 199. A potom ich previezli loďou zo Sovietskeho zväzu do Británie.

Vo Veľkej Británii dobrovoľne narukoval do Royal Air Force alebo ho povolali?

Sám sa išiel prihlásiť. Spomínal mi, ako sa ho britský úradník pýtal, prečo chce do vojny, keď prišiel z gulagu. Odpovedal mu priamo: „My sme z malého národa, musíme byť priebojní, aby si nás všimli.” Chcel aktívne bojovať, ale dva roky v gulagu ho veľmi poznačili. Na Britské ostrovy prišiel pochudnutý, vážil 45 kíl, mal deformované chodidlá od zlej obuvi v gulagu a poškodený zrak. Žartoval, že keď išiel s dievčaťom do kina, narazil do stĺpa, lebo ho nevidel. Preto mal nalietaných iba 53 hodín cvičných letov, lekári mu nedali povolenie už viac vzlietnuť. Bola to pre neho veľká rana. Zaradili ho medzi dispečerov.

Imrich Gablech bol najznámejším letcom z osmičky z piešťanského letiska. Kto ďalší ešte zaujal svojím príbehom?

Nepochybne Jozef Káňa. Dlhý čas si historici mysleli, že jediným Slovákom, ktorý sa zúčastnil Bitky o Britániu, bol Ján Ambruš, ale nebola to pravda. Tejto slávnej bitky sa zúčastnil aj Káňa. Ambruš bol pritom veliteľ letectva v čase, kedy utiekli Gablech a spol. zo Slovenska, sám potom v septembri 1939 emigroval z krajiny. Vojtech Tuka vtedy veľmi obviňoval Ambruša, že mu utiekli letci.

Osud Gablecha znie ako príbeh hrdinu. Po skončení vojny mu však nebol naklonený…

Je to tak. Existuje zoznam letcov, ktorých režim po Víťaznom februári perzekuoval. Niektorých zastrelili, iní skončili v lágroch ako Josef Bryks, ktorý mal za manželku Angličanku a zomrel v roku 1958 v Tábore rovnosť.

Gablech sa stal dispečerom na letisku v Prahe, odtiaľ ho však prevelili do Havlíčkovho Brodu. Tam sa usadil a našiel si manželku, s ktorou mal syna. Po Víťaznom februári však ŠtB zavrela Gablecha do väzenia a obvinila ho z pokusu uletieť. Bolo to po úteku Oldřicha Doležala. Tiež bývalý letec britskej Royal Air Force uniesol so svojimi priateľmi tri lietadlá a utiekol komunistickému režimu do americkej okupačnej zóny v Nemecku. Preto komunisti aj Gablecha podozrievali, že chce utiecť.

„Nazývali ma zradcom, lebo som bojoval po boku imperialistov,” spomínal mi. Gablech zasa aparátčikom kontroval: „Ja som vo vojne bojoval proti Nemcom, čo ste robili vy?” Po čase ho prepustili, vyhodili z armády, štyrikrát ho vyhodili z bytu. Mal problém sa zamestnať, ľudia sa ho báli, lebo bol vnímaný ako kriminálnik. Štátna bezpečnosť ho až do roku 1989 brala ako nepriateľskú osobu a sledovala ho do konca života. Gablech odmietal vysloviť slovo „súdruh”, pre neho vždy platilo oslovenie pán alebo pani.

Situácia sa zmenila po nežnej revolúcii. Ako jediný Slovák získal najvyššie štátne vyznamenanie štyroch krajín: Francúzska, Veľkej Británie, Poľska a Slovenska. Čo si o tom myslel?

Bol veľmi ľudský. Bola som na oslave, kde ho všetci oslovovali „pán generál“ a on buchol po stole a povedal: „Nie som generál, ale Imrich.“ Keď som za ním chodila, často sa ma pýtal, čo nového v Bratislave, mal prehľad o Slovensku. Nepotrpel si na tituly, zaujímali ho ľudia.

Ako vnímal, že po vojne ho 40 rokov štát označil ako nepriateľa, pritom za krajinu bojoval proti Hitlerovi?

On bol povaha, že každá krivda ho ešte viac utvrdzovala v jeho názore. Čo by iných zlomilo, jeho to ešte viac utvrdilo v proteste proti vtedajšiemu režimu. Problémy mala aj jeho manželka a syn. Čím viac mu režim ubližoval, tým viac zastával svoje názory. Bol to veľký bojovník.

Pamätám si, ako si v 99 rokoch druhýkrát zlomil nohu. V nemocnici ho už nechceli operovať, ale on si zákrok vynútil. Hovoril, že nechce skončiť ako ležiak v nemocnici, ale vrátiť sa domov. A skutočne, postupne sa naučil znovu chodiť a vrátil sa do svojho domu do svojej záhradky.

Čo by sa podľa teba stalo s letcami, ak by neuleteli z Piešťan?

Podľa mňa keby neuleteli vtedy, utiekli by neskôr. Po nich utieklo ďalších približne 90 letcov, z ktorých mnohých táto skupina inšpirovala. Boli vzorom pre ostatných – niektorí utekali na východ, niektorí na západ. Písal o tom aj letec Anton Droppa, ktorý v roku 1944 utiekol do ZSSR vo svojej knihe Vzdušnou cestou za slobodou, že slobodomyseľní letci nemohli prijať nacistický diktát. Spomenula by som aj letca, plukovníka Ľudovíta Šramka, ktorý pôsobil v Piešťanoch. Skupina kapitána Haluzického sa vtedy, keď vypuklo Slovenské národné povstanie, okamžite pridala – ako pešiaci. Plukovník Šramko sa vyznamenal hlavne akciou, kde pri Novákoch získal muníciu pre odbojárov. Na druhej strane sa našli aj vynikajúci letci ako Izidor Kovárik či Ján Režňák, ktorí lietali na nemeckej strane. Brali to možno ako dobrodružstvo.

Osudy ďalších

Karol Valach: Nevrátil sa z náletu na Brémy v roku 1941. Havaroval u Nieuwe Niedrop aj s ďalšími československými odbojármi. Jediný, kto sa zachránil, bol kapitán, rotmajster Vilém Bufka. V zajatí prežil až do konca vojny.

Jozef Hrala: Zahynul pri nehode lietadla pri Wellingtone v roku 1942. Išlo o cvičný let.

Ľudovít Ivanič: Po prepustení z leteckého väzenia pôsobil v odboji u leteckej jednotky na východnom fronte.

Rudo Sivý