Oslávime Wintera
Ako lepšie sa môžeme zoznámiť s históriou či pripomenúť si ju než prostredníctvom spomienok ľudí, ktorí ju zažili na vlastnej koži? V tomto príbehu si piešťanská výtvarníčka a galeristka Nadežda Mikolášiková zaspomínala na budovateľa piešťanských kúpeľov Ľudovíta Wintera.
O pár dní začíname oslavovať nájomcu kúpeľov, pána Ľudovíta Wintera. Osobu, ktorá sa narodí iba raz za storočie, podnikavú, múdru, majúcu svoje vízie a predstavy. Mal rád Piešťany. Svedčí o tom, že ani v najhorších časoch neuvažoval odísť za veľkú mláku alebo na druhú pologuľu. Zotrval bez finančných prostriedkov, bez kúrenia, bez komfortu, ktorý vybudoval pre kúpeľných hostí, pre náhodných návštevníkov. Piešťancom a ľuďom z blízkeho okolia dal prácu. Priviedol do Piešťan lekárov, odborníkov.
Ako slečna si ho pamätám, ako so vztýčenou hlavou s Mici nénikou ťahal „polámané haluze z parku“. Vo svojej izbe vo Vereš vile si kúrili. Odev mali zodratý, svoj osud znášali s veľkou eleganciou. V roku 1952 prišiel môj dedo, pán Ján Schneider, pracovať do tunajšej knižnice, ktorá na počiatku bola v Grile. Neskôr ju presťahovali do domu osvety na vtedajšiu Pavlovovu ulicu – dnes Winterovu.
Z okresného úradu prišiel príkaz presťahovať alebo zobrať knihy z knižnice rodiny Winterovcov do tohto mestského kultúrneho zariadenia. Títo dvaja starí páni sa pri tejto príležitosti zoznámili. Diskutovali spolu veľa hodín o živote. Dedo nevedel po maďarsky, tak debaty prebiehali v nemčine. Z týchto rozhovorov zanechal množstvo systematicky uložených poznámok. Písané sú pomerne nečitateľným „švabachom“. Je to škoda.
Počas osláv bude premietaný film Optimista. Teším sa, že jeho autor použil myšlienky študentky, ktorá tému Winter preštudovala a načrtla jeho počiatky. Mám dobrý pocit, že naša rodina bola pri tom. Ide o reklamu našich milovaných Piešťan.
Nadežda Mikolášiková
