O generálovi Štefánikovi – z policajných už preriedených archívov
Nielen o havárii legendárneho vojenského lietadla Caproni Ca.33, ale najmä o bezprostredných chvíľach po tragédii, pri ktorej na bratislavskom letisku zahynul dňa 4. mája 1919 o 11.55 h generál Milan Rastislav Štefánik, rozprával v Piešťanoch opakovane veľvyslanecký radca Karol Koloman Kulašík. Najskôr to bolo pred dvomi rokmi vo Vile dr. Lisku, najnovšie na konferencii s názvom M. R. Štefánik – muž slnka, ktorá sa konala minulý týždeň v hoteli Park.
M.R. Stefánik ešte ako študent. (Autor: reprofoto vd)
Karol Koloman Kulašík preštudoval 750 spisových dokumentov, výpovedí autentických svedkov nehody, ale aj prvých ľudí, ktorí k lietadlu dobehli, a tiež množstvo ďalších, ktorých si polícia prizvala k výpovedi a ktorých vypočúvala. Dobové policajné archívy z rokov 1919 až 1939 však neboli kompletné.
Prednášateľ upozornil na veľmi komplikovanú situáciu, ktorá vládla v Bratislave po prvej svetovej vojne – bol tam zmätok. Chaos panoval v ozbrojených silách i v samotnom meste. Časť Bratislavy bola obsadená Maďarmi. Buržoázia prezentovala svoje snahy pripojiť sa k Uhorsku, nie k Československu, ktorého oficiálny predstaviteľ Milan Rastislav Štefánik mal práve prvýkrát po vojne doletieť na rodnú hrudu a ktorého mali slávnostne vítať davy ľudí na čele s vtedajšími predstaviteľmi. Mal tu normalizovať vzťahy. V lietadle si k tomu účelu viezol i slávnostnú uniformu. Možno očakával aj červený koberec. Nič z toho sa nestalo. Po havárii mu rabovači ukradli z miesta nehody nielen rukavice z leopardej kože, ale aj červenú generálsku čiapku či nohavice.
Prednášateľ upozornil i na moment, že najvyšší predstavitelia Štefánika ho čakať neprišli. Vraj sa vyhovorili, že príchod avizoval viackrát a neprišiel. Bolo zlé počasie na let, a tak šli sadiť lipy slobody. Taliansky generál Luigi Guissepe Piccione, ktorý bol náčelníkom talianskej vojenskej misie a od roku 1918 vrchným veliteľom československých vojsk na Slovensku, aj Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska, usúdili – na základe predbežných meteorologických správ – že Štefánik v ten deň nepriletí a odišli na oslavy do Skalice. Dobré alibi v prípade, že by sa niečo vážne stalo.
Vo Vajnoroch vtedy na Štefánika čakala len hŕstka legionárov a malá francúzska a talianska vojenská jednotka. Nik dôležitý. Pričom Štefánik čakal veľkolepé pristátie so slávnostnými salvami, veď velil takmer stotisícovej armáde legionárov. Bol najvplyvnejším mužom Slovenska a popri Edvardovi Benešovi a Tomášovi Garrigue Masarykovi aj Československa. Kľúčovou postavou dôležitých medzinárodných dohôd a zmlúv, ktoré predchádzali vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Sprievod mu robila skúsená trojčlenná talianska posádka. Z oficiálnych prameňov sa lietadlo počas pristávacieho manévru pri Vajnoroch zrútilo strmhlav z výšky vyše sto metrov blízko Ivanky pri Dunaji. Na mieste zahynula celá posádka. Toľko oficiálne pramene. Ale podľa svedkov aj policajných záznamov Štefánik ešte žil. Hovorí sa, že lietadlo bolo zostrelené. To však v policajných správach nenájdete.
Kulašík sa vyjadril v zmysle, že zo zeme by bojové lietadlo Caproni ťažko niekto zostrelil nepozorovane pozemnou zbraňou tak, aby havarovalo. Tiež upozornil na to, že posádka, ktorá na Slovensko letela, bola zložená zo skúsených pilotov, ktorí odolali aj vojenským manévrom, rôznym poveternostným podmienkam počas bojových akcií. V ten deň ale silno fúkalo a bola zima. Podľa Kulašíka ale o problémy s počasím nemohlo ísť, iba ak o možné reálne šetrenie paliva po trojhodinovom lete a únavu premrznutej posádky. Pozorovatelia vraj vtedy zaznamenali náhle poryvy silného vetra od Malých Karpát, napriek nim vraj piloti pristáli s priveľmi ostrým obratom lietadla. Čo sa stalo? Tajomstvo havárie ostalo verejnosti zastreté.
Štefánik po havárii ešte dýchal. Dostalo sa mu pomoci – ale akej? Všetko bolo akési divné – neskoordinované, dlhotrvajúce. Pričom polícia vraj vyšetrovala okolnosti havárie veľmi dôkladne a každá zmienka o Štefánikovi aj neskoršie „pivné reči v krčme“ boli po ich interpretácii donášačmi políciou dovyšetrované. Zápisy o nich sa zachovali v početnom množstve. Pochybnosti sú aj o samotnej pitve generála Štefánika, i o odlišných pitevných správach a akým zvláštnym spôsobom sa vykonali na tretí deň po havárii lietadla v pitevni Česko-slovenskej posádkovej nemocnice v Bratislave.
Ešte aj talianske vojenské archívy zrejme museli prejsť, čo sa týka Štefánika, čistkou. Podľa odborníkov celkovo štyrikrát sa v nich vyskytuje formulár k písomnosti, ktorý sa odvoláva na správu v prílohe o Štefánikovej tragédii, ale príloha chýba.
Štefánik mal čaro či charizmu, ktorej ťažko odolávali nielen politickí protagonisti, ale predovšetkým predstaviteľky nežného pohlavia. Jeho snúbenica, markíza Giuliana Benzoni, sa pri svojej prvej návšteve mohyly na Bradle 1. mája 1938, sprevádzaná Alicou Masarykovou, podľa očitej svedkyne Anny Plecitej z Piešťan, rodáčke z Košarísk, vrhla na studený kameň a horko za svojím obdivovaným milým plakala. V auguste 1969 prišla na Bradlo druhýkrát. Vtedy jej udelili čestné občianstvo. Do charizmatického evanjelického generála Štefánika sa zamilovala ako osemnásťročná katolíčka, nikdy sa nevydala.
Štefánik hovorieval, že rád vymení svoje generálske hviezdy za hviezdy na oblohe. Chcel sa vrátiť k astronómii a údajne už mal dohodnuté astronomické pozorovania na vrchu Salėve pri Ženeve a na Tahiti. Namiesto toho sa spolu s posádkou zrúteného lietadla „díva“ na hviezdne nebo, pochovaný v útrobách kamennej mohyly, vraj poliatej kyselinou. Toľkým ležal v žalúdku tento vzrastom malý, ale charizmou veľký muž Slovenska.
Viera Dusíková
