Ušľachtilá Sancta Maria
Ako lepšie sa môžeme zoznámiť s históriou či pripomenúť si ju než prostredníctvom spomienok ľudí, ktorí ju zažili na vlastnej koži? V tomto príbehu si piešťanská výtvarníčka a galeristka Nadežda Mikolášiková zaspomínala aj na umeleckú školu, ktorá pred mesiacom oslávila 75. výročie.
Štýlová budova oproti bývalému Vojenskému kúpeľnému ústavu patrila kedysi cirkvi a starí Piešťanci jej hovoria Sancta Maria. Za prvej republiky bola aj dievčenskou školou. Túto školu navštevovala Hana Hegerová a tiež moja najstaršia sesternica Eva Ábelová, vydatá Syman.
Keď som začala chodiť do školy v roku 1948, bola tam škôlka.
V súčasnej dobe je tam riaditeľstvo hudobnej školy. Možno povedať, že táto budova slúžila vždy ušľachtilým cieľom.
Pobočka hudobnej školy pri potoku Dubová bola pred 70 rokmi riaditeľstvom, teraz je to naopak. V podstate „mojimi očami“ je to hádam jediná stará budova v meste, ktorá je perfektne zreštaurovaná.
Pred tými „X“ rokmi, keď som ja chodila na klavír, tam namiesto činžiakov boli humná domov. Vpredu prízemné domy až na vytvorenú uličku, v ktorej bol aj poschodový Putnov dom. Na rohu bol obchod s výkladom, ktorý bol plný truhiel. Čierne pre starých občanov a bielo-zlaté boli určené pre deti a mladých nešťastníkov, ktorí životnú púť ukončili skôr, ako je prirodzené.
Z tejto uličky podľa pána Prištica pochádzala naša rodina Ábelovcov, čiže môj dedko Jozef Ábel sa tu narodil. Jeho sestra bola mama pána Prištica.
Každú voľnú chvíľku, keď zabudnem na súčasnosť a prechádzam okolo „Dubového“ (Dubová to je až teraz), myslím na našich príbuzných. Na deda, ktorého ani moja mamina nepoznala.
Nadežda Mikolášiková
