Pamätník holokaustu – jeho iniciátori a tvorcovia
Nedávno sa v Piešťanoch konala Kajúca tryzna za obete holokaustu. Mnohí ľudia možno dodnes netušia, že pred štrnástimi rokmi odhalili na Bratislavskej ceste v budove židovského cintorína Pamätník piešťanským obetiam holokaustu. Piete sa vtedy, v decembri 2005, prišli pokloniť všetci, ktorí na cielené vyhladzovanie židov nikdy nezabudnú. Najmä však iniciátori a realizátori pamätníka, v ktorom sú do žuly vpísané mená 1063 obetí holokaustu. Kto stál za jeho zrodom?
Návrh pamätníka vytvoril piešťanský architekt Ľubomír Mrňa. Jedného dňa mu dnes už nebohý Vojtech Anderle, ktorého volali „živá kronika Piešťan“, priniesol zoznam židov z nášho mesta, ktorých deportovali do koncentračných táborov. „Ani neviem, prečo sa tento materiál dostal ku mne,“ zaspomínal si pre Piešťanský týždeň Ľ. Mrňa. Keď si ho prečítal, navštívil vtedy ešte žijúcu Hedvigu „Hedu“ Ambrovú, s ktorou spolupracoval pri tvorbe seriálu o Piešťanských staviteľoch. Ona zistila, že zoznam nie je kompletný. „Začali sme spomínať na tých, ktorí už ‚prestali byť‘, a zapisovať ďalšie mená,“ pokračoval v rozprávaní Ľ. Mrňa. „Opýtal som sa pani Ambrovej, či by sa v Piešťanoch nemal vyhotoviť nejaký pamätník.“ Odpovedala, že ten pocit už dávno nosila v sebe. Ako to však vnímal Ľ. Mrňa, zrejme nedokázala prelomiť bariéru, ktorú by v nej štúdium mien v archíve vyvolalo, pretože mnohých zosnulých poznala osobne.
Mená obetí vpísala do zošita
„Začal som si vytvárať predstavu, ako by pomník mohol vyzerať, a spolu s pani Ambrovou sme zašli na matriku zistiť ďalšie údaje,“ spomínal architekt. Získali však len málo informácií. Vtedy sa H. Ambrová rozhodla navštíviť štátny archív. „Zdalo sa mi, že prelomila tú citovú bariéru,“ vyjadril svoje pocity Ľ. Mrňa. Jedna návšteva však nestačila. Obetavá staručká žena chodila každý týždeň autobusom do Bratislavy a vypisovala údaje z archívu. Mená nosila na listoch zo zošita. „Dala mi množstvo takýchto kartičiek a začali sme tvoriť zoznam. Chýbali nám však údaje o rodinných príslušníkoch, mená manželiek či potomkov,“ hovoril tvorca projektu pamätníka.
Hedviga Ambrová tak začala písať listy rodákom po celom svete. Žiadala nielen informácie, ale aj finančné príspevky. Peniaze postupne pritekali, no bolo ich treba viac. Oslovila preto človeka, o ktorom si myslela, že by mohol pomôcť – energického bývalého primára detského oddelenia nemocnice Andreja Šajmoviča. Myšlienka ho nadchla a pustil sa s vervou do jej realizácie. „Manžel bol aktívny, zanietený a bol veľmi rád, že môže pomôcť,“ vysvetlila manželka dnes už nebohého pediatra, Zuzana Šajmovičová. Na zozname sa totiž nachádzali i jeho príbuzní.
Andrej Šajmovič sa teda podujal zháňať financie. O pomoc požiadal aj svojho bývalého suseda, piešťanského advokáta Romana Kvasnicu, ktorý súhlasil s finančnou podporou a do veci sa vložil rovnako aktívne: „Považoval som to za svoju občiansku povinnosť. Nemôže to byť len otázka židovstva a židovskej viery. Je dôležité, aby ľudia nezabudli, že počas holokaustu boli vyvraždené celé rodiny a vnímali túto skutočnosť bez predsudkov.“
Peniazmi a ďalším dielom prispel aj piešťanský podnikateľ Pavol Zajac, ktorý pomáhal so všetkým, čo bolo potrebné. Zuzana Šajmovičová spomínala, ako sedávali všetci u nich za stolom a robili si plány: „Obdivuhodne sa toho chopili a nebolo veci, s ktorou by manželovi nepomohli. Každý povedal, čo urobí, všetko zafinancovali, doviezli, zaobstarali.“
Spolupracovali tiež s Múzeom židovskej kultúry v Bratislave. Jeho riaditeľ prof. Pavol Mešťan myšlienku monumentu oceňoval a podporoval: „Pamätníci týchto udalostí vymierajú a je nutné, aby sme si pripomínali historické obdobie, počas ktorého zahynulo vyše sedemdesiattisíc židov zo Slovenska.“ Odbornú pomoc poskytli aj historici z piešťanského Balneologického múzea, ktorí vyhľadali v archíve i dobové fotografie.
Do pamätníka vložili svoje srdce
Ani vtedajší primátor Piešťan Remo Cicutto nezostal mimo a ponúkol na pamätník miestnosť na židovskom cintoríne na Bratislavskej ceste, ktorá kedysi slúžila ako márnica. Bola však vo veľmi zlom stave, posledný pohreb sa tam konal v roku 1993. „Vládol tam neuveriteľný neporiadok,“ zhodli sa všetci aktéri. Vysúkali si však rukávy a naklonená im zostala tiež vyššia moc.
Remo Cicutto vložil do projektu i vlastné financie. Postupne prispievali ďalší rodáci a časť peňazí dodal Ústredný zväz židovských náboženských obcí SR (ÚZŽNO) z fondu pre obete holokaustu. Romanovi Kvasnicovi sa podarilo zohnať stavbárov za dobrú cenu, projekt urobil Ľ. Mrňa bez nároku na honorár. Okrem budovy upravili aj vonkajší priestor. „Celá prestavba nás vyšla asi na štyristotisíc korún (13-tisíc eur). Za normálnych podmienok by stála oveľa viac,“ myslel si advokát.
Do budovy umiestnili tvorcovia pamätníku zopár artefaktov, ktoré sa zachovali z oboch piešťanských synagóg. Kanelovaný stĺp s hlavicou našiel Ľ. Mrňa zabalený v koberci medzi neporiadkom v márnici a lavice previezli zo skladu v Kanade. Časť oblúka, ktorý stál nad tórou, a kamenný dekalóg priniesol A. Šajmovič. „Pamätník nie len votívnym, symbolickým náhrobkom, ale aj pripomienkou oboch zaniknutých synagóg,“ vysvetľoval architekt, ktorý spolu s H. Ambrovou skompletizoval aj zoznam viac ako 1060 mien obetí. Sú natrvalo vryté do čiernych sklených platní a dominujú celému pamätníku. Jednu platňu venovala zdarma aj výtvarníčka, ktorá ich vyhotovila. Osudy piešťanských židovských rodín pripomínajú tiež exponáty vystavené vo vitrínach.
Kam až vedie nenávisť…
Myšlienka H. Ambrovej, ktorá zažila hrôzy holokaustu na vlastnej koži, sa tak premenila na skutočnosť vďaka odhodlaniu niekoľkých ľudí. Slávnostné otvorenie Pamätníka obetiam holokaustu sa konalo 15. decembra 2005. Zúčastnili sa ho okrem spomenutých aktérov aj osobnosti židovského a verejného života. Prišli tiež potomkovia piešťanských rodín zo zahraničia. Medzi hosťami boli štátna tajomníčka ministerstva kultúry Ágnes Biró, riaditeľ kancelárie ÚZŽNO Jozef Weisz, riaditeľ Múzea židovskej kultúry prof. Pavol Mešťan a sociológ Fedor Gál, ktorý sa v koncentračnom tábore Terezín narodil. Úvodnú reč predniesol A. Šajmovič.
Po vzniku samostatného štátu 14. marca 1939 (pod hospodárskym i politickým vplyvom nemeckej „Tretej ríše“) boli židia postupne vylučovaní z hospodárskeho a verejného života a zbavovaní majetku a občianskych práv. V 30. rokoch 20. storočia bol rabínom J. B. Ungar, ktorý bol posledným piešťanským rabínom. V roku 1942 ho deportovali. Niektoré pramene uvádzajú, že zahynul v roku 1944. Rabín neologickej obce Arnold Löwy bol deportovaný s časťou komunity. Dátum jeho deportácie nie je známy, niekedy sa uvádza rok 1944.
Obdobie druhej svetovej vojny znamenalo pre židovskú komunitu v Piešťanoch, podobne ako pre väčšinu komunít na Slovensku, jej takmer úplné zničenie. Práve k týmto ľuďom ukazuje memento Pamätníka obetí holokaustu. Ide o 1063 židovských spoluobčanov, obyvateľov Piešťan, nevinných obetí, ktoré nás nabádajú k spomienke a zamysleniu sa, aby sa nič podobné už nikdy neopakovalo.
(vd)/archív PT
