Starostlivosť o seniorov prináša aj životné múdrosti
U našich južných susedov, v Rakúsku, pracujú ako opatrovateľky desiatky tisíc žien zo Slovenska, dokonca aj zopár z Piešťan. Táto práca je zlegalizovaná, avšak už dávno nie platovo atraktívna. Vek opatrovateliek sa pohybuje okolo 50 rokov a sú to väčšinou ženy, ktoré stratili na Slovensku zamestnanie.
Pre slovenské a rakúske agentúry je opatrovanie veľký biznis, nakoľko starí a chorí ľudia sú a vždy budú, ako aj skutočnosť, že pre osoby, ktoré nie sú v produktívnom veku, je zamestnať sa „tiché tabu“.
Práca je ťažká nielen fyzicky, ale aj psychicky, a obdivujem každého, kto ju vykonáva srdcom a poctivo. Fyzicky je ťažká preto, lebo chorého a často ležiaceho človeka treba umyť, prebaliť, obliecť, pomôcť mu na vozík alebo pri chôdzi, treba ho často nakŕmiť a podať lieky. Popri týchto činnostiach však rodina chorého vyžaduje aj starostlivosť o domácnosť ako nákupy, varenie, pranie, upratovanie či vynášanie odpadkov a iné.
Psychicky náročná je preto, lebo sa ocitnete v inej krajine, inej kultúre, komunikujete s cudzími ľuďmi v inom jazyku, staráte sa o cudzieho človeka, ktorý je „vďaka“ chorobe často podráždený a zlý, a pokiaľ je takýto celý život, v chorobe sa tieto atribúty znásobia. Našťastie, existujú aj tichí a milí pacienti, s ktorými je radosť pracovať.
Ako 24-hodinová opatrovateľka som sa živila v Rakúsku niekoľko rokov a zažila som pacientov a situácie aj na „mašľu“, keď moje priateľky počúvali telefonicky nielen moje hromženie, ale aj plač. Naopak, boli babičky a zážitky s nimi veľmi milé a dobré, pri ktorých sa človek nielen zasmial, ale aj načerpal životné múdrosti.
Tieto situácie by som rada v budúcich článkoch pre zaujímavosť a pobavenie opísala.
Hovorí sa, že všetko dobré či zlé vás posilní, napriek tomu momenty, ktoré mi brali energiu, by som už viac nechcela zažiť. Paradoxne však mi práca dala iný náhľad na život, uvedomila som si, čo je podstatné a nepodstatné, a takisto som pred ním získala väčšiu pokoru.
Slavomíra Nováková
