Pozostatky Winterovho hrobu v múre
Ako lepšie sa môžeme zoznámiť s históriou či pripomenúť si ju než prostredníctvom spomienok ľudí, ktorí ju zažili na vlastnej koži? V tomto príbehu si piešťanská výtvarníčka a galeristka Nadežda Mikolášiková zaspomínala na cintoríny, ktoré v Piešťanoch existovali či dodnes jestvujú.
Prvý z cintorínov je Teplický (kúsok na Štefánikovej a na Štúrovej ulici). Za mojich školských rokov to bol cintorín, kde sa ešte pochovávalo. Vstup bol zo Štefánikovej ulice. Na bráne visela podložka (nástenka), kde sa vešali smútočné oznámenia. Vstup bol ten chodník, z ktorého torzo v súčasnosti vedie k pamätníku farára Antona Srholca. V roku 2003 chodil k nám do Galérie NAMI na stretnutia s farárom Bačíkom. Bavil sa s nami. Bol to vtipný, dobrosrdečný pán.
Po pravej strane chodníka bol neskôr osadený pamätník Yisacharovi Šlomovi Teichtalovi, ktorý slúžil ako rabín a hlava rabínskeho súdu židovskej komunity v Piešťanoch až do jeho deportácie do Osvienčimu v roku 1944.
V hraničnom múre sa nachádza ostatok hrobu Ľudovíta Wintera. Pamätník bol odsťahovaný do katolíckej časti cintorína na Bratislavskej ceste. Pôvodne židovská rodina Winterovcov v roku 1907 konvertovala na katolícku vieru. Žiaľ, tento počin nezabránil tomu, že Ľudovít Winter bol väznený v Seredi a v koncentračnom tábore Osvienčim. Mal šťastie, po oslobodení tábora sa vrátil späť do Piešťan. Zomrel v roku 1968.
Z tohto zrušeného cintorína sa stala zelená plocha s pôvodnou výsadbou líp a iných stromov.
Pažitský cintorín mal vchod z Hoštákov. Vchod bol oproti dnešnému torzu kaplnky, obradnej miestnosti, kde sa za mojich detských čias konali pohrebné obrady. Na tomto cintoríne má naša rodina najviac príbuzných. Pôvodný Pažitský most ústi na Žilinskú cestu. V týchto miestach sa ulica rozdvojuje. Po pravej strane sa nachádzajú pôvodné domy.
Horný cintorín na Žilinskej ceste, alebo podľa babičky horný cinter, slúži do dnešnej doby. Tam našla moja babička odpočinok v pôvodnom hrobe jej rodičov Košinárovcov. Ležia tu aj moje tety a strýkovia.
Židovský cintorín sa nachádza na Jánošíkovej ulici. Obradná budova bola za minulej éry používaná na kamenosochársku dielňu a neskôr bola odpredaná súkromníkovi. Cintorín je uzamknutý, otváraný len príležitostne.
Cintorín na Bratislavskej ceste je rozdelený na luteránsku časť (pri ceste k Tescu), na začiatku sa nachádzajú aj moslimské hroby, a katolícku časť s urnovým múrom a množstvom hrobových miest. Aj tu má naša rodina príbuzných. Je tam pochovaná moja mamička, pani Jiřina Ábelová, jej mama, moja druhá babička, môj „dedeček“, pán Ján Schneider, ujo, teta. Nachádza sa tam aj pamätná tabuľka môjho otca pplk. Vojtecha Ábela. V urnovej časti sa nachádzajú ostatky môjho manžela a pre dcéry otca, Prof. Ing. Ľudovíta Mikolášika, CSc.
Ďalšiu časť cintorína tvorí dom smútku, pamätná izba židovskej komunity. Boli sme tam odprevadiť pani Veselú, manželku primára gynekológie MUDr. Emila Veselého, pôvodne Weissa. Títo milí ľudia bývali na našej Radlinského ulici, pôvodne Jeruzalem. Pani pochádzala z Brna. Mali dve dcéry, staršia žila v Kanade, mladšia vo Viedni.
Táto časť cintorína je otváraná príležitostne.
Nadežda Mikolášiková
