Čo robiť, keď mi chlieb tak chutí?

  • Editoriál / Blogy
  • 19. februára 2019, 09:00

Milujem slovenský chlieb. Akýkoľvek. Pšenično-ražný, konzumný, zemiakový, kváskový, špaldový, rascový. Vonia domovom, mojou babkou, mamou, ale aj pekárňami, kde som kedysi po nociach brigádovala, aby som si zarobila peniaze na autobus z Bystrice do Piešťan.

Mám rada aj chorvátsky chlieb. Bielučký ako morská pena. Rozplýva sa na jazyku. Krájam si ho, jem a jem a jem. A nie a nie sa ho nasýtiť. Taký je dobrý. Ako moja babička, ktorá ho pekávala doma v sporákovej rúre. Sledovávala som, ako rástol v ošatke, prikrytý konopnou plachtičkou. Panebože, ako to len v babkinej kuchyni rozvoniavalo, keď raz do týždňa, v piatok, miesila a piekla. Ešte mám ulepené prsty od cesta, ktorými som si, pomáhajúc babke pri obracaní bochníčka, uhladila neposlušné detské vlásky. Cesto

stvrdlo, vlasy nie a nie rozčesať. Myslíte, že mi to prekážalo? Za slzami pri kmásaní hrebeňom bolo iba zmúdrenie malej gazdinky: „Pozri sa na babku, na hlave má ručník.“ Bola som drobučké dievčatko, ale chlieb som jedla zarovno chlapa. Veď som aj mala líca – ako napuchnuté bochníky.

Aj teraz ich mám také, až príliš nakysnuté, ale teším sa z nich. No a čo? Čo mám robiť, keď ten chleba tak ľúbim? Dám si na obed len riedku polievku, no zajedám ju krajcom chleba! „Na večeru už nič nejem,“ hovorím si to každý boží deň. Mesiac sa už dávno kotúľa po oblohe a mne aj zo zatvoreného kredenca prenikne vôňa, ktorej sa nedá odolať. Chlieb by som jedla na raňajky, na desiatu, na obed, na olovrant aj na večeru.

Myslím si, že nie som sama, pretože vždy, keď idem do pekárničky v meste, stretávam tam bratovho spolužiaka. Mikino sa už na mne smeje. „Zase si tu?“ „A čo ty?“ „Ja pozerám, čakám ťa, keď pôjdeš okolo a vstúpiš, potom sa tvárim, že náhodou som tu aj ja.“

Je mi to jedno, čo si Miki myslí, pekárničku zaňuchám aj v bezvedomí. Minule som tam zavítala nechtiac bez peňaženky, keď som zacítila omamnú vôňu. A potom som trápne snorila v kabelke, či v nej neobjavím aspoň jedno euro. Našťastie – bol tam Miki. Bez mihnutia oka mi chlieb kúpil. Viete, ako mi v ten deň chutil krajec chlebíka s kačacím tukom a pečienkou? Hotová manna!

Spomínam i na roky, keď mala naša mamička čas a podobne ako babička piekla chlebík doma – už v elektrickej rúre. Vôňa z neho sa šírila až na ulicu. V mysli je a zostáva táto vôňa pre mňa vôňou domova. Asi preto a nielen preto ten náš slovenský chlebík s chrumkavou kôrkou milujem bez výhrady a s veľkým rešpektom. Ku každému pekárovi. A ku každej babičke a mamičke, ktorá ho doma upečie vnúčatkám i deťom. Dobrú chuť, moji milí!

Viera Dusíková

133 Shares

Najnovšie správy

Medzinárodný klub žien v Piešťanoch opäť zorganizoval tradičný Charitatívny bazár. Jeho štrnáste pokračovanie sa v sobotu 30. novembra uskutočnilo v…
  • 05.12.2019, 12:00
  • Spravodajstvo
Dnes je štvrtok 5. decembra. Tento deň je Svetovým dňom pôdy a Medzinárodným dňom dobrovoľníkov v ekonomickom a sociálnom rozvoji.…
  • 05.12.2019, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
štvrtok, 5. december 2019
Meniny má Oto, zajtra Mikuláš