Miloval poéziu i cirkus

Emil Bačík sa narodil 4. mája 1929 na Sasinkovej, vtedy Okružnej ulici v dome číslo 19. Tento dom mal krásnu belasú farbu, ktorá ma očarila už ako dieťa. Oproti Bačíkových domu cez cestu žila moja babička, u ktorej sme bývali po evakuácii z Bratislavy.

Emil sa narodil ako prvorodený syn Rudolfa Bačíka. Otec Bačík bol vyučený mäsiar, svaly cvičil a boxoval. V tom čase v miestach dnešného zruinovaného amfiteátra bol postavený ring.

Rudolf Bačík svojimi výkonmi presvedčil Ľudovíta Wintera, že bude ten pravý správca novovybudovaného kúpaliska Eva. Emilov otec bol známy tým, že okrem boxerských výkonov chodil do cirkusu na Sihoti, dnes tam stojí kruhovka, zápasiť s medveďom. Zápasy vždy vyhral.

Rodina Bačíkovcov sa presťahovala do malého správcovského bytu priamo na kúpalisku Eva. Synovia Emil, Rudo a Laco mali blízko k vode. Všetci perfektne plávali. Najmladší Laco to v plávaní dotiahol najďalej. Zúčastnil sa svetovej olympiády, neskôr vychovával plavecký dorast. Emil od detských liet kreslil všade, kde sa len dalo. Spomínal, že jeho mama kresby považovala za zbytočné a pre nedostatok miesta ich vyhadzovala.

S Emilom Bačíkom som sa zoznámila v druhej polovici 60. rokov v Prahe na zasadnutí výtvarnej komisie Fondu výtvarných umení na Ministerstve spotrebného priemyslu. Po čase, keď som nastúpila do práce v Bratislave, sme sa stretli na Centrálnom trhovisku. Ukázal mi, že na Trnavskej má ateliér a pozval ma, že si zaspomíname na Piešťany. Odvtedy naše kamarátstvo trvalo dvadsať rokov.

Vždy na každú návštevu bol pripravený s určitou otázkou, ktorú sme hodiny rozoberali. Túžil po tom, že vydá svoju knihu „Vtákoviny“. Denne napísal na papier myšlienku, ktorú zroloval a hodil do pripravenej nádoby. Pri týchto našich rozprávaniach som sa dozvedela veľmi veľa z kultúry, z jeho života.

Spomínal ako v Piešťanoch, vtedy v kúpeľnom kine, dnes tam stojí pamätník piešťanským letcom, pán Mitošinka premietal film o Zlatej Prahe. Vytýčil si cieľ, že všetky pamiatky chce raz vidieť na vlastné oči. Sen sa mu splnil s morálnou podporou pána Šnajdára a Valéra Vavra. Odišiel do Prahy študovať na Holárovu grafickú školu. Mal 15 rokov. Býval v Štefánikovej koleji, blízko Stromovky. Na izbe býval s Janom Kulichom.

Miloval cirkus pre všetko, čo v ňom bolo. Keď prišiel do Prahy, bol denným návštevníkom stáleho cirkusu Letná, ktorý postavili ešte Nemci pod názvom Apollo. Cirkus bez klaunov a koní nebol pre neho ten pravý. Keď cirkus Letná vyhorel, zhorela jeho rozprávka, jeho ilúzie.

Miloval poéziu. Podľa počasia alebo podľa ročných období. Mal rád Nezvala, Préverta, Šrámka, Smreka, Kostru, Koyša a Rázusa. Patril ku generácii tých, čo boli jeho spolužiaci – Brdlík, Boudník, Chudomel, Kulich.

Prvý klub výtvarníkov na mieste bývalej maďarskej reštaurácie v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí vyzdobil Janko Alexy, ktorý mal manželku z Piešťan. Chodili tam Mudroch, Matejka, Chmel, Bednár, Bagar, Chudík, Záborský. Bolo to miesto búrlivých debát.

Jan Kulich, s ktorým býval na koleji na Letnej, uznával jeho obdivuhodný talent. Na koleji býval aj so Ctiborom Krčmárom, ktorý žil a učil v Piešťanoch. Do jeho generácie patril Válek,  Ferko, Lembovič, Baláž, Altrichter, Šturdík.

Knižná tvorba bola pre neho prioritná. Vedel sa hrať a vymýšľať originálne obaly, ilustrácie. Pracoval 365 dní v roku. Kreslil aj vtedy, keď nemal zákazku. Povedal zaujímavú vetu: „Rozdiel medzi zvieraťom a človekom je ten, že zviera sa pári iba v určitom čase. človek neobmedzene. Mnohí si myslia, že sex je športová disciplína.“

Do Bratislavy prišiel cez Prahu, ale stále sa cítil byť Piešťancom. Keď sa pýtal rodáka z Piešťan, prečo chodí rád do Bratislavy, odpovedal: „Vieš, tu môžem stretnúť naživo tých, ktorých doma vidím iba v televízii, a to sa mi ráta. Je tu veľa smotánky.“ Druhý mu povedal, že sa tu môže stratiť, naproti tomu v Piešťanoch to nejde, lebo sú takým malým mestom.

Jeho rodičia chceli mať z neho farára alebo čašníka. Zomrel náhle 4. novembra 1999.

Nadežda Mikolášiková