Chtelnica: Pod šable chodia slobodní mládenci tri dni

Ako stáročné mestečko zachovávala si Chtelnica oddávna množstvo zvyklostí, z nich niektoré majú špecifický ráz inde sa nevyskytujúci alebo ho napodobňujú s obmenami. Opis celoročných zvyklostí možno začať netypicky, od fašiangov, kde sa obec snáď najvýraznejšie odlišuje od okolia. Na fašiangy nie sú typické sprievody masiek, maškary v obci chodia na maškarných plesoch, pri zakáľačkách a pri svadbách, obyčajne na druhý deň po uliciach s patričným hudobným sprievodom. Pre chtelnické fašiangy je typické, podložené stáročnou tradíciou s menšími obmenami podnes, živé chodenie „Pod šable“.

Tradíciu si držia od tureckých vpádov

Vznik tejto tradície treba hľadať už v 17. storočí, v období protitureckých bojov i stavovských protihabsburských povstaní. V dávnejšej minulosti hlavnú organizátorskú funkciu v sprievodoch mal na fašiangy mládenecký richtár, obyčajne najstarší syn zámožnej rodiny. V sprievode jeden z mládencov nosil šabľu, na ktorú po domoch nastokli slaninu alebo šunku. Po skončení sprievodu s hudbou richtár poriadal hostinu.

V súčasnosti je forma chodenia Pod šable trocha iná a takto jestvuje najmenej od začiatku tohto storočia. V nedávnej minulosti vo fašiangový pondelok a utorok, dnes už v nedeľu popoludní, sa vybraná a vycvičená skupina mládencov-šabľovníkov v rovnakom ustrojení zhromaždí v sprievode s dychovkou na námestí. Na čele 12-člennej skupiny mládencov je hajdúch (niekedy aj husár) v špeciálnom ustrojení, s červeným dolománom na hlave, so zastoknutým dlhým pierkom, na boku opásaný šabľou, prípadne i s pripevneným príležitostným žartovným textom ako pozvánkou pre verejnosť na fašiangy. K sprievodu patrí nevyhnutne richtár, vlastne vedúci organizátor.

Ráčite byť veselí či smutní?

Úlohou hajdúcha je popredu ponavštevovať dom od domu, v každom s vtipnou veršovačkou spojí obligátnu otázku: „Ráčite byť veselí či smutní?“ Odpoveď domáceho gazdu je najčastejšie kladná, načo celý sprievod šabľovníkov s hudbou zastaví pred domom, hudba zahrá úvodnú melódiu piesne Pod šable, pod šable, resp. Fašiangy, fašiangy, pričom skupina mládencov s trsteničkami, čiže šabľami, nad hlavou v kruhu zatancuje zaužívaný špeciálny tanec spojený s výskaním. Potom na želanie domácich zahrá dychovka obľúbenú pieseň, pri ktorej šabľovníci vykrútia v tanci dievky i ženy toho domu, ale i tie, ktoré pochytia v blízkosti.

Nie všade možno však túto formu dodržať. V domoch, kde majú smútok po zosnulom, pri zvukoch smútočnej skladby mládenci iba ticho postoja. Ak im v tom roku zomrel rovesník, vzdávajú mu poctu priamo na cintoríne. Fašiangový sprievod za tri dni obíde všetky domy v obci pod vedením richtára, ktorého zdobí na hrudi perula s dlhými farebnými stuhami. On preberá i výplatu z domov, za ktorú sa večer uskutoční zábava. Účastníkmi fašiangového sprievodu sú nielen domáci a susedia, ale aj zvedavci z celej obce i návštevníci z okolia. Táto tradícia sa dostala už aj na televízne obrazovky. Chodenie Pod šable sa končí neskoro večer v utorok pred škaredou stredou tanečnou zábavou spojenou s pochovávaním basy.

Od skončenia fašiangov až do veľkonočného obdobia akoby život ustal. Starší si však pamätajú, že na Kvetnú nedeľu chodievali z domu do domu obyčajne cigánske deti s letečkom, stromčekom zdobeným farebnými stužkami a výduškami, pričom si spievali alebo prednášali piesne Kvetná nedeľa, Máj, máj, máj zelený, začo dostali od domácej gazdinej malú odmenu. Viac zvyklostí pochádzalo z veľkonočného obdobia, v ktorom sa chodievalo po šibačkách. Ale o nich až neskôr.

Viera Dusíková/História Chtelnice Jaroslava Polakoviča