Matejčíková: Keď vidím v hľadisku rodinu, viem, že som sa rozhodla správne

Čajky začali sezónu pod vedením nového trénera Richarda Kucsu, ktorý doposiaľ pri tíme pôsobil ako asistent Martina Pospíšila. Káder dostal na pár výnimiek kompletne novú tvár. Po prekvapujúcej úvodnej tesnej domácej prehre v predĺžení s

Young Angels Košice 69:73 sa Piešťany rozbehli. Druhú prehru v sezóne im uštedril opäť na vlastnej palubovke až suverénny Ružomberok. No priebeh stretnutia bol vyrovnaný, o čom svedčí aj výsledné skóre 57:59. V tabuľke Čajkám patrí druhá pozícia za v lige nezdolanou „Ružou“.

„Sme cieľavedomé družstvo, takže s tou pozíciou spokojné určite nie sme. Sezóna je však ešte dlhá a dúfam, že po poslednom zápase to bude lepšie,“ dúfa Martina Matejčíková.

Basketbal si po zranení užíva

Pôsobenie v Piešťanoch si zatiaľ pochvaľuje. „Som veľmi spokojná. Máme tu vytvorené vynikajúce podmienky na trénovanie aj regeneráciu. Povedala by som, že najlepšie na Slovensku,“ teší sa Matejčíková. Domov ju zaviedla najmä túžba znovu hrávať čo najviac. „Pred dvomi rokmi som si počas pôsobenia v TK Hannover roztrhla predný krížny väz v kolene a celú sezónu som sa dávala zdravotne dokopy. V tej ďalšej som nedostávala dostatočne veľa príležitostí na ihrisku, tak som sa rozhodla pre návrat na Slovensko. Chcela som hrávať, to bola moja priorita. Teraz som rada, že som zdravá. Koleno poslúcha a užívam si to.“

Sedem rokov je dlhá doba, ktorá uplynula odvtedy, čo sa Matejčíková pred štartom tejto sezóny naposledy predstavila v našej najvyššej súťaži. Ako sa liga za ten čas zmenila? „Ťažko sa mi to porovnáva. Extraligu som hrávala ako veľmi mladá. Pozerala som sa na to úplne inak ako teraz. Určite však súhlasím s tým, že úroveň ligy poklesla,“ zanalyzovala sympatická basketbalistka.

Život za hranicami jej nechýba

Matejčíková si to z Banskej Bystrice namierila na štúdium do USA, kde sa jej domovom stal New Jersey Institute of Technology. Neskôr si vyskúšala britský basketbal v drese Manchester Mystics. Posledné dve sezóny strávila v najvyššej nemeckej súťaži v Hannoveri. Za životom za hranicami rodnej vlasti sa jej necnie. „Mala som obavy zo zmeny po toľkých rokoch, ale teraz môžem povedať, že mi to nechýba. Určite sa mi cnie za niekoľkými ľuďmi, ale ostali sme v kontakte. No tie pocity, keď počujem pred zápasom slovenskú hymnu alebo keď vidím rodinu v hľadisku, sú nenahraditeľné. Pri takýchto momentoch viem, že rozhodnutie vrátiť sa späť na Slovensko bolo presne to, čo som potrebovala.“

Aj keď toho videla už veľa, miesto, kde sa jej zatiaľ páčilo najviac, vybrať nedokázala. „Každé pôsobisko bolo niečím iné a určite to bola výborná škola života zo študijnej i z basketbalovej stránky. Všetky tieto krajiny, či už USA, Veľká Británia či Nemecko, mi za tie roky prirástli k srdcu a vždy sa tam rada vraciam.“ A podobne sme pochodili aj v prípade otázky o basketbalových snoch. „To si nechám pre seba, aby sa splnili,“ dodala Matejčíková.

(th)