Najskôr listy roznášal, teraz ich zbiera
Dobré zvyky treba udržiavať. A to, čo sa osvedčí, môže sa opakovať donekonečna. Tejto zásady sa držia bývalí piešťanskí poštári, ktorí sa po roku opäť stretli v hoteli Piešťany. Na spoločenskom večeri ich bolo okolo dlhého stola rovných dvadsaťpäť. Boli tu ženy i muži, ktorí prežili na pošte, s poštárskou čapicou na hlave a brašnou po boku niektorí zopár rokov, iní takmer celý svoj pracovný život.
„Som rád, že sme sa sa tu opäť zišli a porozprávali sa dosýta. V mojom živote je zaujímavé to, že kedysi som listy rozdával, teraz ich zbieram,“ usmial sa organizátor podujatia Michal Verchola.
Bývalý piešťanský poštár sa totiž po tom, čo ho zastihlo vážne ochorenie – Parkinsonova choroba, preorientoval na pomoc podobne chorým ľuďom. Je taký aktívny, až si ho zvolili za šéfa organizácie. No a aby sa nenudil a pritom si čo to privyrobil, pracuje v Službách mesta Piešťany, kde naozaj so svojimi kolegami na jeseň zbieral listy – nielen z parku, ale aj z iných častí mesta.
Na stretnutí bola po prvýkrát i bývalá Tesláčka, jedna zo zakladajúcich členiek FS Striebornica, Jitka Oklepková, ale aj muzikanti z piešťanskej skupiny Slniečko – Michal Urban a Peter Remiš. Aj oni si spolu s dávnami kolegami zaspomínali, aké to bolo, keď roznášali zásielky po celých Piešťanoch.
„Poštárom som bol asi tri roky, ale na dve etapy. Prvá bola zábavnejšia. Bolo to asi koncom zimy 1983-84, keď som dal výpoveď v Slovliku a našiel si novú ‚zašívareň’ – Poštu Piešťany 1. Od začiatku som to povolanie miloval. Najmä preto, že nikto ma nekontroloval, kedy odchádzam z práce. Dôležité bolo rozniesť listy, peniaze a noviny, a mohli ste utekať kade ľahšie. V krátkych dňoch, keď bolo málo novín a časopisov (v tom čase letela najmä Slovenka, Život a Pravda na nedeľu), sa dala práca stihnúť aj do jedenástej,“ poznamenal kapelník P. Remiš.
Na poštárčine miloval slobodu a preháňanie sa po meste na bicykli. „Pošta ma naučila mnohé veci. Dovtedy som si ako chlapec z dediny myslel, že sa bicyklovať dá len v lete. Objavil som tiež, že takmer všetky opravy na bicykli sa dajú kamuflovať drôtom alebo špagátom.“
Horšie to bolo v zime. „Počasie nás dokázalo potrápiť. Najhoršie bolo, keď som sa v daždi a poľadovici musel trepať na Nikola Teslu na bicykli obvešanom taškami ako vianočný stromček. Raz, tesne pred Štedrým dňom, omaródil poštár z Vážskej ulice. Nakoniec to musel vziať najvyšší šéf – Laco Mušinský, vtedajší riaditeľ. Bolo mi ho ľúto, tak som mu pomohol. Ľudia doma už zdobili stromčeky a my sme v mokrom snehu celé hodiny potme hľadali na schránkach mená ľudí, ktorých sme absolútne nepoznali. Chceli sme, aby sa všetky vianočné pohľadnice dostali k ľuďom načas,“ podotkol Remiš.
Poštári mali o čom debatovať a na čo spomínať. Aj večeru mali chutnú – samé dobroty. Nechýbali rezne, pečená bravčovinka a ďalšie kulinárske lahôdky.
(vd)
