Radujme sa ako deti

  • Editoriál / Blogy
  • 4. decembra 2018, 09:00

I Volali ho Janík. Rád sledovával smetiarov. Tí mu vždy zamávali, ba raz ho aj povozili. Janík mal vyše šesťdesiat a po smrti rodičov sa o neho starali sestry. Raz si ho brala jedna do Bratislavy, inokedy druhá na Spiš. Cestovával vlakom v sprievode chlpatého medveďa. Plyšák z detstva mal v sebe zabudovaný strojček. Stačilo ho preklopiť. Ozvalo sa: „Brúúúm.“ Janík sa bez medveďa nikam nevybral.

Raz medveď utíchol. Prestal brumkať. Nešťastný Janík celoživotného priateľa preklápal, no medveď ani nemukol. Janík posmutnel, trápil sa. Rodina sa rozhodla podniknúť kroky na vyliečenie maca. Lenže. Kde zohnať starý, už takmer 55-ročný strojček, ktorý by vydával patričné „Brúúúm“?

Máme my ešte toho maca na povale? Vyštverala som sa po rebríku a hľadala. Úspešne. Otec ho uložil do drevenej debničky a zavinul do obliečky. Vybalila som svoju dávnu vianočnú hračku a vyskúšala ju. Ozvala sa ako za starých čias: „Brúúúm.“ Zvýskla som od radosti a macka zniesla ako najväčší poklad dolu rebríkom. Vzala nožnice, vyoperovala z bruška plného pilín škatuľku. Brumkací mechanizmus som starostlivo zabalila a poslala poštou. „Tento balík chcem poistiť aj na tritisíc korún,“ povedala som pri priehradke. A tak najdrahší balíček môjho života putoval na Spiš. Tam ho Janíkovi príbuzní prevzali a zašili do hrude tichého medveďa. A čuduj sa svete – keď Janík zaspával, jeho kamoš ho po dlhom čase prekvapil, keď ho preklopil. Ozvalo sa známe: „Brúúúm.“ Oči hendikepovaného muža sa rozšírili od radosti. Tak málo mu stačilo ku šťastiu.

Prečo toto spomínam? V sobotu som bola na charitatívnom bazári a zazrela tam ďalšiu hračku z detstva. Gumené bábätko v červených dupačkách a čiapočke. Na šnúrke dudlík, na nôžkach papučky. Keď som to bábo zazrela, nevedela som z neho spustiť oči. Duša mi za ním zapišťala. „Veď si ho kúp. Mesiac sa ním poteš a potom ho daruj,“ povedala mi známa a ocenila bábo na tri eurá. No nekúp ho. Vzala som si ho a tešila sa, ako keby som ho priviedla na svet ja. Z Piešťan som šla na reportáž do Ostrova. Tam ma už čakala moja kamarátka, bylinkárka. Upaľujúc v aute mi v hlave skrsla myšlienka: „Ja to bábätko darujem Kopáčovej, ona si ho zaslúži. Veď pomáha nešťastným tehuľkám, aby si udržali dieťatko v brušku a nepotratili svoj vymodlený pokladík.“ Verte či nie, letela som s tým bábom do Ostrova ako víla Cililing. A keď som ho potom dávala Aničke, jej oči žiarili rovnako ako moje. Bábätko sme preklopili. Zaplakalo. To je čo za zázrak? Aj ono malo v hrudi škatuľku ako Janíkov maco. V ten deň sa mi všetko darilo. A všetko sa mi videlo byť krajšie.

Viera Dusíková

101 Shares

Najnovšie správy

Škodu, ohrozenie majetku, no najmä starosti a pokazený deň narobil vandal prevádzkovateľovi jedného z obchodíkov na piešťanskom Kolonádovom moste. Rozbil…
  • 10.12.2018, 18:00
  • Piešťany / Spravodajstvo
Dnes je utorok 11. decembra. Tento deň je Medzinárodným dňom vysielania pre deti a Medzinárodným dňom hôr. Meniny má Hilda.
  • 11.12.2018, 08:00
  • Dobré ráno, Piešťany! / Spravodajstvo
Nový piešťanský primátor Peter Jančovič sa v piatok 6. decembra na ustanovujúcom zastupiteľstve v kine Fontána ujal svojho postu už…
  • 11.12.2018, 12:00
  • Piešťany / Spravodajstvo
Nový piešťanský primátor Peter Jančovič sa v piatok 6. decembra na ustanovujúcom zastupiteľstve v kine Fontána ujal svojho postu už…
  • 11.12.2018, 09:00
  • Piešťany / Spravodajstvo
Štvrtok, 31. september 2017
Meniny má Noro, zajtra Drahoslava