Za päť dní na bicykli zo Slovenska do Chorvátska

  • Kultúra a spoločnosť / Reportáž
  • 21. októbra 2018, 12:00

Azda každý Piešťanec vlastní minimálne jeden bicykel, na ktorom pravidelne dochádza do práce alebo ho využíva vo voľnom čase na šport či relax. No koľkí našinci sa na tomto dopravnom prostriedku vydali za hranice okresu, kraja či dokonca štátu? Piešťanec Boris Trnovec porozprával, ako na svojom horskom bicykli došiel až do Chorvátska.

Pre Borisa Trnovca bola cieľom už cesta. © archív Borisa Trnovca

Moja vášeň k bicyklovaniu sa začala rozvíjať už v detstve. Ako dieťa, ktoré sa narodilo a vyrastalo v Piešťanoch, som mal k bicyklom vždy veľmi blízko. Doviedla ma k nim však až moja babka, ktorá ma trpezlivo učila šliapať do pedálov môjho prvého bicykla.

V Piešťanoch je veľa ľudí i veľa bicyklov, a tak sa nájde vždy niekto, komu sa zapáči bicykel niekoho iného. A tak neprešiel azda jediný rok, aby si niektorý z našich bicyklov nenašiel nového majiteľa. Bolo úplne jedno, ako veľmi sme sa snažili, aby k podobným incidentom nedochádzalo. Vďaka tomu som bol aspoň na čas majiteľom rôznych značiek.

Každé dieťa má svoje sny a mňa i mojich kamarátov už v detstve lákalo vyskúšať svoje limity, nasadnúť na bicykel a z Piešťan sa dostať čo najďalej. Chcel som siahnuť až na dno svojich síl.

Napriek tomu, že Piešťany sú miesto, kde som vyrastal, časom som sa presťahoval do Bratislavy. Bicykel ostal stále mojím verným priateľom na dopravu do práce. Hoci som sa chvíľu skúsil zaoberať i behom, predsa len ma to stále ťahalo k bicyklovaniu aj napriek tomu, že sa u mňa pomaly začali objavovať problémy s kolenom, z ktorých sa však, našťastie, nevyvinulo nič, čo by mohlo moju záľubu zničiť či ohroziť.

A tak som skúšal rôzne trate po Slovensku – kopce i rovné cesty ma učili vytrvalosti a pevnej vôli neprestať. Najazdil som slušný počet kilometrov, ale stále som mal pocit, že potrebujem skúsiť niečo viac.

Počas cesty sa mu naskytovali takéto krásne scenérie.

Prípravy netreba podceniť

O ceste do Chorvátska som sníval už dlhšiu dobu. Som ten typ človeka, ktorý, keď si niečo zaumieni, musí to dosiahnuť. Viem, že príprava je dôležitá, preto som si už vopred vybavil dovolenku na začiatok tohto leta, zabezpečil servis bicykla a nakúpil všetko potrebné, čo by sa mi na cestu mohlo zísť.

Pred svojou veľkou cestou som sa zobudil skoro, ale to bolo len výhodou. Skontroloval som všetky zbalené veci, dokončil posledné úpravy a mohol som vyraziť z Petržalky smer Maďarsko.

Hoci som si to v danej chvíli neuvedomoval, už na začiatku som urobil veľké chyby. Napriek tomu, že som sa snažil nič nezanedbať, nič nezabudnúť a byť pripravený na každú situáciu, ktorá ma cestou môže stretnúť, na niečo som predsa zabudol – zbaliť si lepiacu sadu, vypnúť spotrebiče zo zásuviek a nastaviť navigáciu pre bicykel, a nie chôdzu. Práve toto sa ukázalo byť veľkou chybou. Moja navigácia ma totiž viedla po cestách poľných, nedokončených i takých, ktoré mohli kedysi veľmi dávno slúžiť azda len na evakuáciu civilného obyvateľstva. A tak som sa dostal do blízkosti hraníc s Rakúskom, kam som sa pôvodne zatúlať ani nechcel.

No čo. Človek mieni, osud mení. Vďaka zmene v navigácii som nakoniec našiel správny smer. Trochu unavený, zablúdený a opäť nájdený som sa rozhodol nájsť si na noc ubytovanie. V dedinke Sótony stojí celkom pekný a príjemný hotel, kde sa mi vďaka neznalosti tunajších jazykov podarilo dohovoriť iba rukami-nohami. Nebudem klamať, najšťastnejší som bol na izbe spolu so svojím bicyklom. Plánoval som skoro ráno vyraziť. Čo čert nechcel, ráno som dostal defekt.

Dobrí ľudia sú na nezaplatenie

Našťastie, podarilo sa mi s pomocou milej recepčnej z hotela nájsť staršieho pána, ktorý mi pomohol dať bicykel do poriadku. To mi naozaj zlepšilo náladu a mohol som sa vydať na cestu za ďalšími zážitkami. S vidinou mestečka Rum, ktoré som naozaj túžil navštíviť a nebolo to len pre jeho nezvyčajný názov, konečne ma čakala cesta nová a pohodlná, na ktorej som stretával aj autá, ktoré mali slovenské evidenčné číslo. Je fajn stretnúť na cestách aj Slovákov, Čechov alebo Poliakov. A je dobre mať na telefóne ochotného kolegu z práce, ktorý vždy pomôže s prekladom pre mňa neznámych výrazov z maďarčiny.

Veľkým problémom celej mojej výpravy sa nakoniec ukázalo byť koleno, ktoré neprestávalo bolieť a už ma aj doháňalo k myšlienkam, že nasadnem na vlak a cestu dokončím tak. Nakoniec som sa však odmietol vzdať a našiel som trasu cez Slovinsko, ktorá mi mala vďaka miernym kopcom pomôcť koleno odľahčiť a cestu ľahšie zvládnuť. Pri hraniciach medzi Maďarskom a Slovinskom som už mal toho dosť a rozhodol sa pohľadať lacné ubytovanie, kde by som si mohol oddýchnuť a načerpať nové sily. Opäť som sa rukami-nohami dohovoril a zabezpečil som si ubytovanie aj večeru.

Okolo seba sa mi podarilo vyvolávať celkom slušné prekvapenie, a to nielen na hraniciach pri kontrole občianskeho preukazu, ale aj pri stretnutiach s dovolenkármi zo Slovenska. Pustiť sa na bicykli sám z Bratislavy až do Chorvátska prekvapovalo mnohých ľudí okolo mňa, čo ma motivovalo dokončiť svoju cestu ešte viac. Rád prijímam nové výzvy a toto bola jedna z nich.

Radšej nezastavovať

Keď som sa dostal na začiatok územia Chorvátska, musím povedať, že krajina okolo mňa bola naozaj krásna, ale prvé dediny, na ktoré som narazil, mi viac pripomínali zanedbané osady s dvormi plnými odpadu a železných trosiek. Je pravdou, že v tejto oblasti som sa v žiadnom prípade nechcel dlho zdržiavať, a tak som radšej šliapol do pedálov a nahodil rýchle tempo, len aby som sa čo najrýchlejšie dostal preč.

Na ceste som stretol nového známeho z Česka, s ktorým sa mi podarilo dať ďalšie kilometre aj napriek tomu, že moje koleno protestovalo a niekedy som musel kráčať vedľa bicykla. Pred mestom Záhreb sme sa rozhodli ubytovať, načerpať nové sily a na druhý deň si zaželať šťastnú cestu, keďže ja som mal v pláne vyraziť veľmi skoro ráno, aby som na druhý deň dal čo najdlhší úsek svojej cesty a šťastne dorazil do cieľa.

Samozrejme, v Záhrebe ma čakali dopravné zápchy, nervózni vodiči a tiež blúdenie mestom aj napriek navigácii. Problém s navigáciou ma tak trochu prenasledoval počas celej cesty, objavil sa aj v Karlovaci. Odrazu ma stále posielala na diaľnicu a musím sa priznať, že v tomto smere som ostával trochu bezradný. Neostávalo nič iné, len oprieť bicykel o lampu a premyslieť si ďalšiu stratégiu.

Počas cesty som narazil len na veľmi málo cyklistov, no teraz som mal šťastie a stretol som Chorvátov z Dubrovníka, ktorí mali s navigáciou rovnaký problém ako ja. Naše jazyky sú veľmi podobné, preto nepredstavujú veľký problém dohovoriť sa. Spoločnými silami sme našli trasu, ktorá náš problém vyriešila, ale keďže oni v ten deň už neplánovali pokračovať a ja som mal ešte síl dosť, rozlúčili sme sa. Na pamiatku som dostal prívesok, ktorý mi naše stretnutie bude pripomínať.

Na bicykli už večne

Príroda okolo mňa bola stále krajšia a príjemnejšia, a hoci kopcovitý terén dal naozaj zabrať, jazdu som si užíval. Avšak nemal som šťastie na dobré ubytovanie a neostávalo mi nič iné len bicyklovať ďalej. Problémom bola blížiaca sa búrka a hromy s bleskami, ktoré mi dávali jasne najavo, že je čas nájsť si strechu nad hlavou. Nakoniec sa mi podarilo v dedinke Delnice nájsť príjemné ubytovanie, kde som si mohol oddýchnuť a pripraviť sa na ďalší deň mojej cesty. Hoci ma zo studenej sprchy takmer trafil šľak, všetko ostatné bolo príjemné a pohodové.

Nastal piaty deň a na mne sa už naozaj začali prejavovať známky únavy. Mal som poriadne spálenú tvár i ruky, keďže na opaľovací krém sa mi, samozrejme, podarilo zabudnúť a teraz už bolo na hocakú záchranu neskoro. Ale čo sa dalo robiť? Cesta to bola síce náročná, no vedel som, že keď som to zvládol doteraz, zvládnem to aj do cieľa. Okolo mňa sa dvíhali kopce, ktoré som musel prekonávať aj napriek tomu, že ma bolelo celé telo. Pálili ma ruky i tvár a mal som pocit, že z bicykla už snáď nikdy nebudem môcť zliezť. Odmenou mi však bola krásna príroda a výhľad na jazero, ktoré som míňal.

Po hodinách a dňoch jazdy na bicykli napokon Piešťanec relaxoval pri mori.

Šťastne v cieli – pri mori

A potom odrazu prišla vytúžená odmena a ja som konečne začínal klesať. Nasledovali zákruty, pri ktorých som veľmi dobre preveril výdrž bŕzd a dával som si extrémny pozor, aby som nepooral cestu. Pri vstupe do prístavu Rijeka ma chytil pocit víťazstva, pretože sa mi naozaj podarilo cestu zvládnuť. Neodradila ma ani bolesť v kolenách, ani tvár spálená od slnka, defekt či navigácia. Pochopil som, že moje úsilie nebolo zbytočné a naozaj sa mi podarilo prekonať samého seba a zvládnuť svoju osobnú výzvu.

V tej chvíli som pocítil nielen pocit víťazstva zo zdolaných 600 kilometrov, ale aj veľkú vďačnosť voči každému, kto mi na ceste pomohol, či už radou, alebo povzbudením, ktoré si naozaj veľmi vážim, pretože vďaka tomu som sa cítil motivovaný. Zvládol som cestu aj s bolesťou hlavy a so srdcom búšiacim ako o preteky. Stretol som nových známych, spoznal zákutia, ktoré som predtým nemal možnosť vidieť, a vyskúšal som si, kam až siahajú moje limity.

A práve vtedy sa rozpršalo. Uvedomil som si, aké neuveriteľné šťastie som mal, že počasie ma nechalo prejsť celú moju vysnívanú trasu až sem a nemusel som sa pobiť aj s nástrahami, ako sú lejaky či krupobitie. Mal som šťastie.

Z cesty si odnášam veľa zážitkov a je to pocit, ktorý by som prial zažiť každému. Niečo som stratil, niečo získal, na obed som si pochutil na žralokovi a o dva dni už mi neostávalo nič iné len neskoro večer nasadnúť na vlak a odísť späť na Slovensko plný dojmov a zážitkov zo skvelej cesty, a tiež s vidinou skvelých bryndzových halušiek, na ktoré som sa tešil. Tešil som sa nielen na skvelé jedlo, ale aj na svojich priateľov a rodinu, a tiež na to, že sa môžem podeliť o nové zážitky a dojmy, ktoré mi moja cesta priniesla.

Splnil som si sen, o ktorom som sníval už veľmi dlho, a dúfam, že môj príbeh motivuje aj iných ľudí, ktorí ešte stále pochybujú, či by to zvládli a dostali sa tak ďaleko ako ja.

Boris Trnovec

Najnovšie správy

Rozbitý chodník, hrbole a špina. Chodník na Ulici Andreja Hlinku v Piešťanoch vedúci z autobusovej a železničnej stanice do centra…
  • 23.08.2019, 07:51
  • Reportáž / Piešťany
Letné obdobie využili na skrášlenie a zabezpečenie prostredia pre deti aj na Banke. Základnú školu s materskou školou, ktorá v…
  • 24.08.2019, 00:01
  • Školy / Spravodajstvo / Región
sobota, 24. august 2019
Meniny má Bartolomej, zajtra Ľudovít