Vo vreci či na vreci! Alebo rozhodnutia a ich dôsledky

Keď boli mládenci zrelí na ženbu, znova sa ocitli spolu na tomto mlyne. Na Ferdiša ženba najviac doliehala. Domov na Horehronie sa mu nechcelo, tu je kraj bohatší. Na Detvanca postavou práve nevyzeral. Bol však usmievavý, zhovorčivý. Do mesta bolo odtiaľ na kolesi, ako nárečovo bicyklu vraveli, zo 20 minút. Francka zo susednej dediny bola jeho prvou vyvolenou, ba už i o svadbe boli hovorili. Tuším už bolo aj po zásnubách?

Dolfi, ako správny chalan z dediny, držal sa svojho sedliackeho rozumu. Nehnal sa ozlomkrky do ničoho, iba ak z toho niečo kukalo, teda ak by z toho niečo bolo. Radšej mal seba ako iných, ale pri jeho zručnosti, šikovnosti a chytrosti to tak nebolo badať. Lenivý nebol, ale ak nemusel, neurobil nič navyše. Všetko ho však popritom zaujímalo a driemala v ňom túžba po vzdelaní a postavení.

Tibor bol z nich najvyšší a najsilnejší, chlap, ako sa patrí. Pre mlyn ako stvorený. Veď bol z mlynárskej rodiny už tretieho pokolenia! Otec i dedo boli tvrdí na seba a Tibora k tomu tiež viedli. Muži v rodine sa neskoro ženili, a teda aj neskoro mali deti. Až keď boli na vlastných nohách. Minca mala však aj druhú stranu. Preto je o mladých mlynárkach a tovarišoch nejedna ľudová pieseň.

Boli to roky druhej svetovej vojny a slovenského štátu. Tak ako tieto udalosti sa blížili k svojmu zavŕšeniu, odzváňalo aj ich mládenčeniu. Ferdišovi sa núkala šanca priženiť sa do mlyna na rieke Nitre. Syna tam mlynár nemal, potreboval zaťa mlynára. A Ferdiš mal šancu stať sa pánom majstrom mlynárom. Na Francku, ktorá ho úprimne ľúbila, napriek tomu zanevrel. Nechal ju. Aj na život si chcela siahnuť. Neurobila to, ale dala mu porobiť. Kto v to neverí, keď skúsi, tak uverí. Noc čo noc ho chodilo mágať. S krikom od strachu a bolesti vyskakoval z postele. Ale svojej vidiny sa nevzdal. Trpel, ale bol neoblomný, na nikoho rady nedal. Ledva sa tam na mlyne dočkal, kedy sa druhá nádejná nevesta rozhodne, aby mohol odtiaľto zutekať. Zutekal, ale krutá kliatba zostala (príbeh Na rieke Nitre). Medzičasom, keď Ferdiš bol ešte medzi nimi, Dolfi raz z nejakého dôvodu musel spať na Ferdišovej posteli. Vtedy sa máganie ušlo omylom jemu. Uveril on Ferdišovi, ktorý v tú noc mlel, že je to tak, aj mu tiež dohováral. Márne!

Dolfi sa už tiež obzeral po inej robote, lebo tu už všetko poznal. Chcel viac. Našiel si novú robotu, skoro naraz ako budúcu manželku Elenku. Od nich, teda nie z domu, ale z ich dediny neskôr chodil na kolese mlieť do veľkého obchodného mlyna v Trnave. Mlynárčine sa venoval potom celý život. Popri nej aj študoval. Za desaťročia ho bolo možno stretnúť na rôznych mlynoch a na rôznych postoch, aj v ďalekom zahraničí. Až do vysokého veku mu jeho zdravý sedliacky rozum vystačil. Bol jemu vlastný a bol pre neho.

Tibor stále bol aj zostal na otcovizni. Vystačil v tej neistej dobe, keď začínalo znárodňovanie, aj sám. Na niektorých mlynoch bol vraj taký móres, že v každom piatom vreci bola fľaška pálenky. Pre mlynára, tovarišov, ale aj pre mlečov, ktorí museli dlhšie čakať, kým prídu na rad s melivom. Kto nemal pálenku či na pálenku, prišiel do mlyna najviac so štyrmi vrecami. Alebo vraj ženu či dievku na vydaj poslal. A tak keď nebolo vo vreci, bolo na vreci. Či to platilo aj o tomto mlyne, dnes už ťažko povedať. Veľa vecí sa v živote zveličuje. Niekedy z jedného náhodného prípadu vznikne legenda, ako by to bývalo pravidlo. Aj do tohto mlyna prišlo raz rúče mladé dievča s melivom. Či ho rodičia vystrojili, alebo sa jej mlynárov syn pozdával, kto vie? Bolo to ešte pred znárodňovaním. Dievča ako vymaľované, už na pohľad silné, robotné. Ako ku tomu prišlo, ako nie, ale z mlyna odišla podsypaná (to akože „v tom“).

Tiborovi išlo na tridsiatku. Otec už robiť nevládali, tovarišov nebolo, bol teda na mlyn sám. Ale dlho už nie. Mladá šikovná mlynárka pribudla. Ešte jej ani dvadsať nebolo. Mlyn ožil po každej stránke. Všade pekne čisto, aj dvor vyzametaný, muškáty vo všetkých oknách a neskôr aj záhony ruží.

Keď začiatkom 50. rokov prišiel z Piešťan Otakar znárodňovateľ *, iba sliny prehĺtal. Sám nevedel, či mu šli sliny viac na tú vynikajúcu slivovicu, alebo viac na rúču pani mlynárku. Manželia zostali spolu na mlyne aj po znárodnení ešte desiatky rokov. Troje detí vychovali a odleteli im do sveta. Mlyn stále zostal v povedomí, že tam majú vynikajúcu slivovicu a peknú pani mlynárku. Len Tibor vie, čo sa naobháňal a možno i našpehoval a natrápil za to, že mlynu navždy zostal taký dobrý chýr. **

Alexander Urminský

* Jedným so znárodňovateľov bol aj JUDr. O. K., ktorý bol tým poverený v zmysle vtedy platných zákonov. Jeho pracoviskom bol mlynský podnik v Piešťanoch.

** Mlyn v čase písania tohto príbehu ešte stále mlel, bol vrátený v reštitúcii a jeden z Tiborových synov ho prevádzkoval aj po roku 2000.