Počula hlas, ktorý ju doviedol k požiaru – zachránila Ružový mlyn

  • Kultúra a spoločnosť / Reportáž
  • 7. októbra 2018, 14:00

Po točitých schodoch do redakcie kráčala pomaly. Z kroka na krok. Kŕčovite sa pridŕžala zábradlia, sťažka dýchala. Ale šla. Zdalo sa mi, že jej to trvá nekonečne dlho. A keď som ju zazrela, hneď som vedela: Aha, túto paniu poznám. Už raz mi rozprávala zaujímavé príbehy zo svojej mladosti. Netušila som však, že do redakcie nesie ďalší bonbónik. Nie čokoládový ani nugátový – tentoraz ide o lahôdku pre tých, ktorí veria v nadprirodzené sily.

Pracovníčka niekdajšieho centrálneho skladu zachránila v roku 1950 piešťanský Ružový mlyn pred požiarom. (Autor: vd)

Osemdesiattriročná Piešťanka z Kukorelliho ulice Tonka Nevedelová, dievčenským menom Hinerová, rozpovedala, ako kedysi dávno, pred 68 rokmi, zachránila Ružový mlyn od ničivého požiaru. Tu je jej neuveriteľný príbeh. Mlčala o ňom celé polstoročie.

„V roku 1950 som skončila školskú dochádzku. Chcela som si hneď nájsť prácu. Moja mama mi ale povedala, že sú to moje posledné prázdniny, potom si prácu nájdem. Tak som ráno chodila húsky alebo kozu pásť, do hája na drevo a mame na roľu pomáhať. Prázdniny sa minuli a ja som 6. septembra 1950 nastúpila do Ružového mlyna, do Lavusu. To bol názov prevádzky, kde sa robili ovsené vločky a kukuričný páper, čiže vločky. To bola lahôdka.

V nasledujúcom roku, bolo to asi v apríli, Lavus zrušili a nás, dievčatá, čo tam pracovali, rozdelili. Spolu s tromi ďalšími nás preložili do centrálneho skladu k vedúcemu Františkovi Fajtovi. Spomínam si na to, akoby to bolo dnes. Raz okolo obeda som bola v sklade sama, moje kolegyne boli na obede, keď som začula akýsi panovačný hlas, ktorý hovoril: ‚Choď do krúpnika!‘ (výrobňa krúpov – pozn. red.) ‚Kto je tu?‘ spýtala som sa. A hlas odpovedal: ‚Choď rýchlo do krúpnika, je to nutné!‘

Vyšla som zo skladu a ostala meravo stáť. ‚Nestoj, ponáhľaj sa,‘ ten hlas znel vo mne. Premýšľala som, veď v krúpniku nemám čo robiť, čo poviem, ak tam stretnem niektorého z mlynárov, veď si o mne pomyslí niečo zlé.“

Mladá pracovníčka nesmela podľa pokynov vtedajšieho vedenia opustiť bez dovolenia svoje pracovisko a vybrať sa svojvoľne niekam inam. Ak mala ísť do krúpnika, riskovala pokarhanie, prípadne nejakú pokutu. Hlas v jej vnútri ju však stále poháňal dopredu. Prešla cez už zrušenú výrobňu kukuričného pápera a z Lavusu sa pobrala smerom ku schodom na druhé poschodie.

„Asi po dvoch-troch krokoch som sa otočila. Vedľa dverí bola skrinka, zrejme elektrická s poistkami, a po celom jej obvode plápolali modro-žlté plamienky. ‚Bože môj, veď tu horí,‘ skríkla som. Vzala som prázdne vrece, že sa zveziem po ‚ručni‘, keď zaznel posledný povel: ‚Neopováž, lebo si zlomíš nohu.‘ Tak som utekala dolu schodmi do kantíny, čiže jedálne, a našla som tam Jozefa Harmata, ktorému som rýchle rozpovedala o požiari v krúpniku.

Utekal, ja za ním. Na požiar si vzal hasiaci prístroj. Už som bola spokojná. Ponáhľala som sa preto na miesto, kde som pracovala, aby ma nehľadali. Asi o hodinu za mnou prišiel Harmat a povedal, aby som mu všetko popravde dopodrobna vyrozprávala. Stalo sa. ‚A vieš, že si zachránila celý mlyn pred požiarom?‘ spýtal sa ma, keď som skončila rozprávanie. Nepovedal mi, že mám o tom mlčať. Ale uznajte, kto by mi to uveril? Len by ma posmechovali za tie hlasy. Myslím si, že vtedy zavolal elektrikára, ten chybu odstránil, a v podstate sa to ututlalo, lebo nikto nič o požiari nehovoril. Pocítila som úľavu, dokonca radosť. Povedala som o tom doma tatovi aj mame. A oni mi na to: ‚Tonička, to bola Božia prozreteľnosť.‘ A ja som sa pýtala, ale prečo som ten požiar zazrela ja a nie Jozef Harmat, ktorý tam v tom čase pracoval? ‚Tak to malo byť, tak sa aj stalo,‘ dostala som odpoveď od svojich rodičov.

Myslievala som na tieto okamihy. Na to sa zabudnúť nedá. Vtedy som mala iba pätnásť rokov, nikdy som o tom nikomu nepovedala. Až toť nedávno som sa odvážila a povedala to svojej dcérke, a to mi bude v októbri už 83 rokov. Tá mi riekla: ‚Nuž, je niečo medzi nebom a zemou a stalo sa to iba tebe.‘ Nedá mi ešte nespomenúť si na ľudí, čo vtedy v krúpniku pracovali. Zapamätala som si už len týchto: pán Vlnka, Paľo Fajnor z Prašníka, Jozef Harmat a ešte starší pán Klčo z Moravian nad Váhom a tiež Ričány. Roky prešli, mladosť – tá tam. Že čo bolo, len spomínam…“

Ako naša čitateľka uviedla, nemá diagnostikované žiadne ochorenie, pri ktorom pacienti môžu počuť hlasy či vidieť veci neuveriteľné. No ako sa priznala, jej vnútorný hlas sa k nej prihovoril aj v naliehavej situácii v júli 1999 – bolo to pri inej príležitosti a týkalo sa to jej príbuzného. Či uveríte, či nie, zrejme je naozaj niečo medzi nebom a zemou, čomu nerozumieme, a predsa je to tak. V každom prípade, Ružový mlyn nezhorel. Stojí. Len na súmraku sa pri slnečných lúčoch zdá, akoby jeho vežičky oblieval žltý plameň.

Viera Dusíková

Najnovšie správy

Rozbitý chodník, hrbole a špina. Chodník na Ulici Andreja Hlinku v Piešťanoch vedúci z autobusovej a železničnej stanice do centra…
  • 23.08.2019, 07:51
  • Reportáž / Piešťany
Dnes je piatok 23. augusta. Tento deň je Európskym dňom obetí stalinizmu a nacizmu a Medzinárodným dňom spomienky na obchod…
  • 23.08.2019, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
sobota, 24. august 2019
Meniny má Filip, zajtra Bartolomej