Proti Hurbanovým dobrovoľníkom bojovali aj piešťanskí sedliaci

Po porážke Napoleona a Viedenskom kongrese 1815 sa nemenili len hranice vo vnútri Európy. Zanikali a vznikali nové štáty, ale hlavne silnela absolutistická moc panovníkov štyroch kontinentálnych najväčších monarchií – Svätej aliancie. Idey francúzskej revolúcie však medzi ľuďmi pretrvali a tí sa začali proti dôsledkom absolutistického vládnutia búriť. Svoju úlohu tiež zohrali zlé ekonomické či sociálne postavenie väčšiny obyvateľstva, neúroda, hlad a epidémie chorôb.

Kríza absolutizmu a s ním aj feudalizmu ako spoločenského zriadenia vyvrcholila revolúciami v roku 1848. Vzorom pre obyvateľstvo ostatných monarchií bolo opäť Francúzsko, kde pre korupčné i politické škandály kráľa Ľudovíta Filipa vo februári 1848 padlo kráľovstvo a v apríli bola znova nastolená republika, na ktorej čelo sa ako prezident postavil Ľudovít Napoleon, synovec Napoleona Bonaparteho.

Oheň revolúcie sa preniesol aj na územie Nemeckého spolku, ktorý vznikol v roku 1815 ako náhrada rímskonemeckej ríše. Pozostával z 35 kráľovstiev na nemecky hovoriacom území, pričom dominantné postavenie v ňom mala Habsburská monarchia. V marci 1848 vypukla revolúcia v Prusku, ktorá okrem ekonomických, politických či občianskych zmien priniesla tiež myšlienku a koncepciu zjednotenia Nemecka.

Boj o národ

V Habsburskej monarchii sa všeobecná nespokojnosť obrátila proti politickému systému metternichovského absolutizmu, šľachtickým výsadám a poddanským povinnostiam. Do popredia sa však dostávala národnostná otázka a snaha uhorskej šľachty o samostatný štát. Nastolené boli aj požiadavky malých národov, ktoré sa týkali jazykových i politických práv.

Vo Viedni revolúcia vypukla 13. marca a ustráchaný cisár Ferdinand V. prepustil kancelára Metternicha a sľúbil uzákoniť ústavu. V tom čase v Bratislave zasadal Uhorský snem, ktorého hlavnou tézou bolo zrušenie poddanstva. Pod vplyvom udalostí bolo napokon prijaté, rovnako aj Ľudovítom Košútom predložený zákon o nezávislosti Uhorska. To malo byť s Rakúskom spojené iba osobou panovníka.

Vyhlásenie nezávislosti Uhorska vystupňovalo Košútove snahy o vytvorenie jednotného uhorského národa nielen na politickom, ale najmä na etnickom a jazykovom základe. Štúrovci súhlasili s vytvorením Uhorského štátu, no požadovali v rámci neho vlastné jazykové i politické práva pre všetky národy žijúce v multietnickom Uhorsku. Preto sa slovenský národný program dostal do rozporu s maďarským nielen v národnostnej, ale tiež v sociálnej a demokratizačnej otázke.

Slovenská revolučná aktivita vyústila do sformulovania a verejného vyhlásenia celoslovenského revolučného a národného programu, ktorý bol ako Žiadosti slovenského národa prijatý 11. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši. Uhorská revolučná vláda žiadosti zavrhla, naopak, nastolila stanné právo na území Horného Uhorska a vydala zatykač na Štúra, Hurbana i Hodžu. Tí sa pred väzením zachránili útekom do Čiech, kde sa v Prahe pripravoval Slovanský zjazd.

Uhorská revolučná aktivita zožala prvý úspech v ustanovení Uhorského ministerstva, na čele ktorého stál prvý predseda vlády Uhorska Ľudovít Baťán. Vzniklo zrušením správnych a politických nástrojov rakúskeho absolutizmu v Uhorsku pod tlakom revolučných aktivít, ktoré však napriek tomu neutíchali. Naopak, stupňovali sa spolu s požiadavkou na samostatnosť.

Za nezávislosť

Počas Slovanského zjazdu vypuklo v Prahe povstanie, ktoré však bolo o niekoľko dní potlačené rakúskou armádou a slovenskí exiloví politici presunuli ťažisko svojej činnosti do Viedne. Tu nadviazali úzke kontakty s Chorvátmi a vojvodinskými Srbmi s cieľom organizovať spoločný ozbrojený odboj voči uhorskej vláde a prinútiť ju rešpektovať ich oprávnené národné požiadavky. Na prelome augusta a septembra 1848 sa pod vedením českých vojenských odborníkov Františka Zacha a Antonína Bloudka začal vo Viedni organizovať slovenský dobrovoľnícky zbor.

Ako najvyšší slovenský politický a vojenský orgán vznikla 16. septembra vo Viedni Slovenská národná rada (SNR), na čele ktorej stál Jozef Miloslav Hurban a členmi predsedníctva sa stali Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža. V súvislosti s Jelačičovým povstaním v Chorvátsku sa vedenie SNR rozhodlo uskutočniť ozbrojenú výpravu slovenských dobrovoľníkov na Slovensko. Po prvý raz SNR zasadala v Myjave 19. septembra 1848 v dome Anny Kolényovej. V ten deň Ľ. Štúr na zhromaždení vyhlásil v mene SNR autonómiu – nezávislosť Slovenska od uhorskej vlády.

Myjava bola v tom období centrom slovenského národného pohybu vtedajšieho Horného Uhorska, preto si tento región vodcovia národného hnutia vybrali ako centrum a základňu počas prvej dobrovoľníckej výpravy. K výberu lokality prispelo aj pôsobenie A. Kolényovej, vdovy po evanjelickom farárovi a národnom buditeľovi Samuelovi Kolénym. Ženy z rodiny šili kokardy a zástavy. Od 19. až 28. septembra 1848 počas prvého ozbrojeného vystúpenia Slovákov v moderných dejinách – septembrového povstania – sa tu konali porady, ktorých spoločným cieľom bola nezávislosť slovenského národa.

Zasadania SNR boli často prerušované, lebo do Myjavy prichádzali z okolia ďalšie a ďalšie zástupy dobrovoľníkov. Dostali sa tiež do sporu s cisárskym vojskom. Jeho velitelia začali mať strach z mohutného sústredenia a vyzbrojovania slovenského ľudu a vyzvali SNR, aby opustila Myjavu. Odpoveďou bolo zajatie a odzbrojenie cisárskych vojakov. Samuel Štefanovič so skupinkou ozbrojených dobrovoľníkov zorganizoval taký šikovný manéver, že bez jediného výstrelu zajal 230 cisárskych vojakov. Za tento čin ho SNR povýšila do hodnosti kapitána. Bol to prvý slovenský kapitán.

„Deň 19. september svitnul čate slovenskej na pôde domácej. Čata päťsto bojovníkov vzrástla v prvý deň na tisíc päťsto. Dňa 20. septembra na tritisíc ozbrojených mužov zorganizovaných Bloudkom a Zachom. Dňa 21. septembra znovu zorganizovaná vrchnosť na Myjave, vzrast bojovníkov do osemtisíc. S nimi pochod z Myjavy na Brezovú,“ píše J. M. Hurban v závere svojho diela Ľudovít Štúr, v ktorom opisuje revolučné pohyby v meruôsmych rokoch.

Krvavá jeseň

Dnes si obyvatelia Brezovej pod Bradlom robia z Myjavčanov posmešky, že sa im doma nechcelo bojovať, a preto sa presunuli do jej chotára, kde sa 22. septembra odohrala prvá úspešná bitka medzi dobrovoľníkmi a uhorskou gardou. Presun vojsk však mal strategický význam, pretože sa čakal príchod gardistov proti toku Holešky. Hurban dorazil s vojskom do Brezovej 21. septembra, pričom sa pod slovenské zástavy pridali aj obyvatelia Prašníka a ďalších vrbovských kopaníc. „Druhý deň po bitke 23. septembra ráno dal vrbovský mestský richtár bubnom zvolať radu, aby prerokovali list, ktorým Slovenská národná rada vyzvala mesto, aby sa jej poddalo. Hurban vraj žiadal tristo mužov a stravu. Mesto vyslovilo ochotu poddať sa slovenským vodcom. Vyslanci odišli s odpoveďou na Brezovú. Po úspechu povstania, zaznamenanom v predošlý deň, sa z Vrbového a okolia na Brezovú dohrnuli celé zástupy ľudu (dokonca aj ženy), ozbrojené cepmi, kyjakmi a palicami,“ uvádza prašnícka kronika.

V ten istý deň napoludnie prekvapil Vrbové major maďarskej gardy Jozef Šimonfi a obsadil ho s príslušníkmi gardy z Nových Zámkov. Celkove mal k dispozícii okolo tisícdvesto gardistov. Prišli aj ozbrojenci z Hlohovca a tristo sedliakov z Piešťan. Bol zlapaný richtár Ján Klčo a za prepísanie Hurbanovho listu aj národovec Ján Juraj Boor.

„26. septembra, keď sa major Šimonfi dozvedel, že v mlyne na Prašníku sa melie obilie pre Hurbanovo vojsko, vypravil sa ta s polovicou stotiny ceccopierovcov a stotinou národnej gardy. Približne dvadsaťčlenná stráž mlyna, keď videla nepriateľskú prevahu, utiahla sa do blízkeho lesa a pokúšala sa nepriateľa ostreľovať, no bez úspechu a so stratou jedného svojho príslušníka. Nepriateľ obilie i múku (okolo 100 vriec) odviezol do vrbovského tábora a zároveň skonfiškoval trinásť kusov rožného dobytka a tri tučné ošípané,“ píše sa v kronike.

Meruôsme roky na okolí

Revolučné udalosti nepriamo zasiahli aj Chtelnicu, ktorú obsadila jednotka maďarskej revolučnej gardy. Aj preto sa otvorené sympatie so slovenským povstaním neprejavili. Tiež výzva SNR i Hurbana zapojiť sa do povstania nemali v obci väčší ohlas. Maďarský oddiel zostal v obci aj po ústupe povstalcov celú jeseň a zimu roku 1848. Z mestečka sa stiahol až pred príchodom stotiny slovenských dobrovoľníkov na čele s veliteľom Ferdinandom Jánom Veselým, ktorá ako súčasť cisárskeho vojska prenikla na západné Slovensko počas druhej slovenskej dobrovoľníckej výpravy na jar roku 1849.

„Po slovenskej jednotke obsadila obec znova maďarská garda a represálie k obyvateľstvu sa opakovali. Výdatnú pomoc poskytoval maďarským úradom aj služobník grófky Alžbety Erdödyvej Mišo Fajnor, ktorý na okolí odoberal zbrane povstalcov – Slovákov s tvrdením, že dostal poverenie od cisárskych úradov, ale ich odovzdával košútovským vojakom,“ píše sa o histórii obce na jej webovej stránke.

Skupina slovenských dobrovoľníkov pod vedením Žišku a Abafiho sa zdržiavala aj vo Veľkých Kostoľanoch. „Dva dni pobudli v dome Klimovcov, kde čakali na cisárskeho generála Šimuniča. Šimunič prijal ich prísahu a zaradil ich do riadneho cisárskeho vojska. Vtedajší nitriansky župan vydal rozkaz, aby občania ničím nepodporovali cisárske vojská, ktoré budú tiahnuť cez obec. Predstavenstvo obce sa zišlo na fare k porade u dekana Štefana Ochabu. Dekan vyhlásil, keď vie župan také rozkazy vydávať, nech sa postará o bezpečnosť obce. Tento výrok sa stal pre dekana skoro osudným, lebo lekár menom Wolitzer ho udal ako vlastizradcu. Maďarské vojsko dekana odviedlo do Leopoldova a bol odsúdený na trest smrti povrazom. Až na mnohé prosby priateľov bol prepustený na slobodu. Oznámené cisárske vojsko skutočne prišlo. Občania, obávajúc sa perzekúcie zo strany maďarskej, odopreli vyhovieť požiadavkám rakúskeho vojska. Keď však generál Šimunič nariadil postaviť delá a namieriť na Veľké Kostoľany, občania vydali vojsku ovos, seno, chlieb a masť,“ uvádza kronika obce.

Piešťanci ako poddanská obec sa k povstaniu nepridávali, skôr naopak. Ako uvádza židovská kronika, „v revolučnom roku 1848 došlo v Piešťanoch k násilnostiam namiereným najmä proti miestnym Židom. Obyvatelia mesta a okolitých dedín ich fyzicky napádali a rabovali ich domy. Židia utrpeli veľké materiálne škody a niekoľko z nich bolo ťažko zranených.“

Za rebéliu povraz

Po porážke pri Brezovej pod Bradlom uhorská vláda rýchlo organizovala silnejšie vojenské jednotky, ktoré mali povstanie potlačiť. Dobrovoľníkom sa ešte podarilo gardistov poraziť 27. septembra pri Starej Turej, ale to bolo ich posledné víťazstvo. Uhorská garda sa presunula z Vrbového cez Krajné smerom na Myjavu a v nasledujúci deň sa v Poriadí na kopanici U Klasovitých odohrala posledná bitka jesennej výpravy. Padlo v nej dvanásť povstalcov a osemnástich gardisti zajali. V nadväznosti na tieto udalosti sa SNR rozhodla ustúpiť späť na Moravu. Maďarské gardy ich neprenasledovali, radšej vrátili do Vrbového.

„Krajňanci, ktorí doma neboli spojení s povstalcami, sa nazdávali, že maďarské vojská ustupujú a rozhodli sa im prehradiť cestu. Pod vedením Vilka Šuleka zatarasili cestu poľnými bránami a streľbou privítali vojsko gardistov. Po krátkom nerovnom zápase boli Kajňanci, Podkylavci a Kostolanci obrátení na útek a vojaci začali rabovať dedinu,“ uvádza kronika Krajného.

Za základe dekrétu Ľ. Baťána boli ešte 20. septembra konštituované tzv. náhle súdy, ktoré mali vyriecť nad povstalcami tresty smrti. Na príkaz hlavného župana Nitrianskej stolice, baróna Jána Jeszenáka, boli 30. septembra zriadené vo Vrbovom, v Senici a v Hlohovci. Na základe rozsudkov bolo šesť revolucionárov obesených.

O vrbovskom náhlom súde sme záznamy nenašli, no o hlohovskom existuje zápis v krajnianskej kronike: „Do Krajného prišiel súd pod vedením J. Lelkeša. Hlavným svedkom proti Krajňancom bol ich vlastný notár S. Erdelský. Po vyšetrovaní zobrali z Krajného a Podkylavy okolo 80 mužov, ktorých najprv uväznili vo Vrbovom. Odtiaľ ich dopravili do Hlohovca a Nitry. 11. októbra 1848 súdili pred náhlym súdom ako hlavných buričov z Krajného richtára Jána Štibrányho, Jána Čuvalu, Jura Dlhého, Jána Bukovčana a Jura Černáka. Po ich odsúdení začal súd s Viliamom Šulekom, ktorý sa držal statočne a otvorene sa priznal k organizovaniu ozbrojeného odporu proti vojsku. Odsúdili ho spolu s K. Holubym na smrť a 20. októbra 1848 ich na lúke oproti Hlohovcu verejne obesili.“

Uhorskej armáde sa darilo aj v bojoch proti chorvátskemu bánovi Jelačičovi, ktorý tiahol na Budapešť. Jeho vojsko porazili 29. septembra pri Pákozde. Rakúska vláda na to reagovala vyslaním vojska proti Uhrom, čo viedlo k vypuknutiu povstania vo Viedni 6. októbra. Táto podpora hlavného mesta monarchie revolucionárov však bola ešte v októbri krvavo potlačená. V tom čase predstavitelia SNR začali pripravovať druhú – zimnú výpravu dobrovoľníkov, ktorých vojská operovali na severe, východe i juhozápade Slovenska. Po abdikácii Ferdinanda V. a nástupe Františka Jozefa I. na trón 2. decembra 1848 sa dobrovoľníci pridali na stranu panovníka a bojovali za prisľúbené jazykové i politické práva. Tie však Slováci nikdy nedostali.

Ľudovít Košút vo svojej revolučnej rebélii zašiel až tak ďaleko, že povzbudený úspechmi jeho vojska Honvédov 14. apríla 1849 v Debrecíne vyhlásil detronizáciu Habsburgovcov a vytvorenie samostatného Uhorska – jednonárodného, maďarského, bez národných práv pre ostatné národy a národnosti. Tento samostatný štát však existoval len do 13. augusta 1849, keď uhorských revolucionárov Rakúšania za pomoci Rusov porazili pri Világoši. To už voči Honvédom bojovali slovenskí dobrovoľníci pod hlavným velením rakúskeho dôstojníka Lewatowskeho. Po potlačení revolúcie boli napokon vo Viedni rozpustení.

Aj Uhorská revolúcia mala svoje obete. Mnoho vlastencov ako básnik Sándor Petőfi zahynulo na bojiskách. Tých, ktorí prežili, čakal súd. Košút pre istotu utiekol od vojska dva dni pred jeho definitívnou porážkou do zahraničia a do vlasti sa vrátil až po smrti. Prvý uhorský premiér Ľ. Baťán také šťastie nemal, popravili ho s ďalšími trinástimi vojenskými a politickými vodcami revolúcie 6. októbra 1849.

Gabo Kopúnek