103-ročná primabalerina Oľga Osvaldíková svoj vek ako pravá dáma tají
Celých šesťdesiat rokov zasvätila bývalá primabalerína Oľga Osvaldíková z Piešťan tancu a učeniu. Jej choreografie bodovali na celoslovenských tanečných súťažiach a jej dievčatá si doteraz spomínajú na krok – sun- krok a pas de deux, ktoré ich učila v Základnej umeleckej škole. Oľga Osvaldíková prežila všeličo. Ťažkú chorobu, vzostupy, aj pády. Ten posledný fyzický jej znemožnil tancovanie. Ak by si nezlomila nohu, určite by tancovala aj do stovky. Dnes už má 103 a ako pravá dáma, svoj vek by najradšej zatajila. Má husté vlasy, zopnuté na boku staroružovou sponkou v tvare kvetinky. Pri stole s ostatnými klientami sedáva s handričkovou bábikou a plyšáčikom. Je iná, ako ostatní. Vnímavá. A krásna.
Oľga Osvaldíková s obľubou používala stále tie svoje kanadské žartíky. Ruža sa jej páčila, no chcela by vidieť celý krík. (Autor: Viera Dusíková)
„Ani neviem, akú sponku mi dali. Ale aspoň na hlave mám niečo, keď už v hlave nič,“ hlesla hneď na úvod. A obe sme sa zachichotali. „Čo sa ma to pýtaš koľko má rokov? Aj tak nepočujem,“ usmiala sa sediac na invalidnom vozíku v kaplnke piešťanského Alzheimer centra. „Myslím si, že mám asi 35, alebo 55 rokov,“ dodala. A keď som jej povedala, Olinka, pridaj, ešte pridaj, len mávla rukou a zahriakla ma: „Nerob ma staršou!“
Spôsobne – s malíčkom vystrčeným do plafónu popíjala kávu a jedovala sa, že jej milé sestričky ponúkli takú veľkú šálku. „Veď vedia, že ja pijem len ako vtáčatko. Prosím, odpi si z mojej šálky,“ ponúkala ma, aby som jej pomohla s porciou. A keď ma poslala, aby som zatelefonovala jej mame na Poštovú ulicu, aby ju nečakala, lebo sa chvíľu zdrží, rafinovane preliala svoju kávu do mojej šálky, nech nevyjde navnivoč a tvárila sa v zmysle: ja nič, ja muzikant.
Na tanec si už 103 ročná Oľga Osvaldíková spomenula len cez fotky, ktoré som jej ukazovala v mobile. Mala som tam nafotené dievčatá zo základnej umeleckej školy, ktoré v ten deň vystupovali pred Priorom. „Tak taký foťák si kúpim aj ja. Je to nádherné, tie farby sukničiek tanečníčok, aké sú len pekné. „Aj ty si veľmi pekná,“ hovorím jej. „Ja? To čo si dovoľuješ. Ja nie som pekná. Ja som nádherná,“ žartovala stará pani učiteľka a stískala mi ruku.
„Prečo ma nechávaš tu a nechodíš sem za mnou? Kde vlastne bývaš, keď ťa tu celý rok nevidím, si z Piešťan alebo zo zahraničia?“ Zahanbila som sa. A povedala jej: „Prepáč, stále niekde behám. Vieš čo, pôjdem sa hanbiť do kúta.“ Mávla rukou, usmiala sa a privoňala ružičke, čo som jej doniesla. „Vieš si predstviť, že takáto krásna ruža rastie spolu s ďalšími na kríku? Strašne rada by som videla ten krík, aký len musí byť prekrásny…“ Dívala sa na ružu, pohládzala jej list, ktorý sa správal trochu krivšie, ako ostatné. „Aha, aj list som vyliečila, už je ako má byť. Aj ja by som chcela byť tam, kde mám byť. Na Poštovej ulici, v mojom dome. Ozaj, čo ti hovorila moja mama? Nechá mi otvorené, či mám zvoniť alebo čo? A aký mala hlas?“ Posmutnela som. A pokúsila som sa o milosrdné klamstvo. „Bola v pohode. Nechá ti dvere otvorené, nech prídeš za ňou…“
