Hudobný tip: VELVET UNDERGROUND – THE VELVET UNDERGROUND (1969)
V rubrike predstavujeme albumy, ktoré stoja za vypočutie. Či už ide o známe, neznáme, či neprávom prehliadané tituly, vždy sa snažíme nachádzať svojské, unikátne odklony od bežnej produkcie.
V roku 1969, po vydaní albumu White Light/White Heat, stála newyorská skupina Velvet Underground pred otázkou: Akou cestou sa vydať po tom, čo počas 40 minút negovali všetky poučky formulované rockovou scénou a priniesli svojím surovo avantgardným prístupom základy proto-punkovej a noisovej hudby?
Etapu disonancie, spätných väzieb a improvizácie vystriedalo klasickejšie pesničkárstvo, pričom nešlo o krok späť do tradičného status quo okolitej scény, ale o aplikovanie postupov osvojených na predchádzajúcom albume. Skladbám What Goes On, I am Set Free alebo The Murder Mystery nechýba subverzívna energia inštrumentálnej časti, taká typická pre dovtedajší zvuk skupiny, akurát sa jej undergroundovosť prvýkrát spoznáva so „zamatovou“ polohou, ktorá v názve albumu doteraz vyznievala skôr ako ironický prvok. Spôsob, akým skupina spracúva folkové a popové znaky, v konečnom dôsledku neprestáva deformovať, avšak ide o deformáciu citlivú a subtílnu, nechávajúcu priestor chytľavému a čistému minimalizmu skladieb Candy Says, Some Kinda Love alebo najznámejšieho hitu albumu Pale Blue Eyes.
Práve v nich vystupuje v celej doterajšej kariére skupiny najviac do popredia Lou Reedovo textárstvo. Jeho civilný poetizmus preniká do vnútorných štruktúr všednosti cez zachytávanie a „zväčšovanie“ hmýrivých a neľahko formulovateľných detailov.
Michael Papcun
