Riskovali život za ukrývanie partizánov

Štyria – Kinder, Hadži, Benča a ešte jeden, ktorého meno ostalo zabudnuté – sa skrývali v dome rodiny Kataríny a Martina Priebrachovcov.
Vydala sa za partizána
„Spávali na otiepkach slamy, na ktoré sme položili deku,“ spomínajú na pohnuté časy Povstania dcéry manželov Priebrachovcov – Alžbeta Zollerová (81) a Anna Milčíková (87) z dolnej Pustej Vsi. Mladšia z nich – Betka – si dokonca partizána aj vzala za manžela: „Volal sa Ján Zoller, bojoval v partizánskej skupine Jermak, ktorá operovala i v našich horách.“

Jej muž prišiel do nášho kraja s partizánmi, ktorí pri Liptovskom Mikuláši začínali povstanie. Užil si zimy, hladu, strachu a bojov s Nemcami i gardistami, ktorí boli sústredení vo Vrbovom. Starenky si spomínajú na tri skupiny. „Partizáni od Železova tu prespali len jednu noc v starej hájovni. V dolnej Pustej Vsi boli Jermakovci a dôležitú úlohu v Povstaní mali aj odbojári Jozefa Brunovského z druhej československej partizánskej brigády.“
Falšovali doklady
Na otázku, ako sa vtedy iba 17-ročná dievčina dozvedela o povstaní, Alžbeta odpovedala: „V jeseni sme začuli streľbu z Lopušnej doliny. Nemci tam spolu s gardistami začali lov na partizánov a odvtedy sme sa už báli aj vkročiť do lesa.“ Rodina mala v tom čase pomocníka – sirotu, ktorý im pásol kravy. Bývalo zvykom, že o osirelé deti sa starali ľudia z dediny. Priebrachovci tiež vychovali aj dve siroty. Odvahu vkročiť do lesa mal len „sirotár“, ten zbieral raždie a drevo na kúrenie. „Ale raz som išla bližšie k lesu aj ja,“ priznala sa Anna Milčíková. „Išla som po vodu k studničke, ktorá bola pod lesom a zrazu z húštiny vyšli dvaja otrhaní chlapci.

Utekali z lágra. Najskôr som sa ich zľakla, ale keď ma poprosili o pomoc, zaviedla som ich do osady. Ubezpečila som ich, že sa nemusia ničoho báť. Tu sú ľudia dobrí, nikoho nezradia. Tí mládenci boli vychudnutí, jedli len opadané jablká, čo našli po ceste. Zvolala som susedov, zložili sme sa im na šaty a vybavili aj falošné legitimácie. S tými im pomohol učiteľ Ján Žídek s Ladislavom Glosom, ktorí pracovali vo Vrbovom.“
Chlapov odvliekli
„Náš otec spolu s ďalšími mužmi chodievali na príkaz Nemcov kopať zákopy okolo hradskej od Vrbového po Prašník,“ pokračuje jedna z dcér Priebrachovcov. „Mala to byť obranná línia proti prichádzajúcim Rusom. Aj tak to Nemcom nepomohlo. Už mali v tom čase nahnané – báli sa Rusov. Raz – bolo to v zime po nejakej streľbe, prišli k nám Nemci zavčas rána a povyháňali z domov všetkých chlapov.

Vzali ich na hlavnú hradskú a legitimovali ich, no nikoho podozrivého nevypátrali, tak ich pustili. Oveľa väčšiu raziu sme ale zažili začiatkom marca 1945.“ Vtedy prišli fašisti veľmi skoro ráno. Vyháňali na dvor všetkých chlapov od 18 do 75 rokov, vypálili tu dve chalupy, senník aj barónkin letohrádok, ktorý stál v lese oproti ich rodičovskému domu. „Nášho otca spolu s ostatnými mužmi, ale aj učiteľkou Žilinčíkovou a manželkou a deťmi Jána Žídka, čo vybavoval falošné legitimácie, vzali k richtárovi do Šterús, kam Pustá Ves patrila. A zradný richtár si našich ľudí nezastal. Gardistom i Nemcom povedal, že muži mali byť už dávno zavretí… Zo Šterús ich odvliekli na gestapo do Vrbového. A keď nik nezradil, uväznili ich v Trenčíne, kde boli až do konca vojny,“ spomína A. Zollerová.
Ohňostroj z kaťúš
Vychudnutý a zúbožený otec Martin Priebrach sa spolu s ďalšími obyvateľmi Puste Vsi vrátili pešo z Trenčína až po skončení vojny. „Front tadiaľto išiel 6. a 7. apríla 1945. Stáli sme v noci pri okne a dívali sa na oblohu. Tá až horela a žiarila od výstrelov ruských kaťúš. To bolo svetla! Kaťuše len tak trieskali a dungali! Nemci sa ich báli jak šľak,“ hovorí Anka. Obe ženy ešte porozprávali, ako kŕmili štyroch partizánov, ktorí u nich bývali. Jeden z nich – Nemec Kinder, údajne veľmi pekný, urastený muž – sa k nim vrátil aj po fronte. „Šetko kaput,“ rozprával nám o svojom rodisku – Berlíne, ktorý oslobodenecké vojská bombardovali. Tento muž bol partizánskou spojkou, vyzvedačom, ktorí nosili odbojárom najčerstvejšie správy. Prezlečený v nemeckej uniforme ich získaval od fašistov. Spolu s počerným Rusom Hadžim a Slovákom Benčom a ešte jedným partizánom, na ktorého si starenky už nevedia spomenúť, spávali v jednoizbovom domčeku rodiny Priebrachovcov. Tu ich kŕmili, starali sa o nich a tŕpli, či ich nenačapajú Nemci.
Nemá ani na nový plot
Našťastie, obyvatelia Pustej Vsi nezrádzali. Strach a vojna ich zomkli. Betka mala vtedy iba sedemnásť, Anka o šesť rokov viac… Dnes žijú tieto starenky kúsok od seba. Obe sú už vdovy. Alžbeta na SNP spomína s trpkosťou v hlase: „Nie som ani tak nahnevaná na to, čo som vtedy prežila, ako na to, čo žijem teraz. Hoci môj muž, otec, ale aj celá naša rodina riskovali svoje životy, bojovali za slobodu, dočkala som sa biednej staroby. Nemám ani peniaze na to, aby som si opravila strechu na dome a plot. Vláda na mňa pri odškodňovaní vdov a detí po vojnových hrdinoch zabudla, a to im nemienim odpustiť. Môžu sa všetci hanbiť!“