Piešťanka miluje písanie, na svete má už prvotinu

  • Kultúra a spoločnosť / Knihy
  • 25. augusta 2018, 12:00

Napriek tomu, že o mladej generácii sa vo všeobecnosti vraví, že nečíta, nájdu sa svetlé výnimky, ktoré vôňa kníh uchvátila. A nielenže hltajú vytlačené písmená, oni knihy dokonca tvoria. Jednu takúto mladú autorku máme aj v kúpeľnom meste. Piešťanka Barbora Jankovičová napísala svoju prvotinu s názvom Anjelský prach.

Barbora Jankovičová rada číta i píše knihy. © archív Barbory Jankovičovej
Predstavte sa nám.

Volám sa Barbora Jankovičová (rodená Cagalová), mám 24 rokov a pochádzam z Piešťan. Vyštudovala som Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú. Hneď po strednej sa mi podarilo zamestnať sa v jednej nadnárodnej spoločnosti so sídlom v Piešťanoch. Viac ako štyri roky som zastávala pozíciu personalistky. Práca však bola časovo a psychicky veľmi náročná, preto som sa rozhodla odísť. Momentálne pracujem ako office manažérka v piešťanskej firme, ktorá prevažne predáva a servisuje kompresory, a nemôžem byť šťastnejšia. Vo voľnom čase čítam a píšem knihy. Milujem prírodu, cestovanie a hudbu. Nemám rada faloš, neúprimných ľudí a nakupovanie. Niekedy som až detsky naivná, občas (nie práve vo vhodnej chvíli) infantilná a veľmi veľa ľudí nevie, čo si má o mne myslieť.

Obľúbený spisovateľ – Francis Scott Fitzgerald

Obľúbený spevák – Michael Jackson

Obľúbené ročné obdobie – jeseň

Obľúbená farba – modrá

Ako a kedy ste sa dostali k písaniu? Bavilo vás vytvárať príbehy už počas detstva či študentských čias?

Písanie a čítanie ma bavilo odmalička. Mnohé moje práce posielali do súťaží bez môjho vedomia a potom mi len priniesli diplom. Najväčší úspech však mala báseň Hor ror!, s ktorou som sa umiestnila na prvom mieste za Slovensko v celoeurópskej súťaži Európa v škole. Vďaka tejto výhre mi mesto Piešťany v roku 2009 udelilo ocenenie talent roka.

Prvý pokus o napísanie knihy však prišiel až po škole. Síce samotný námet na knihu som mala v hlave už od základnej, písať som začala ako 22-ročná. Bolo to z dôvodu, že príbeh začal v mojej hlave nečakane rásť, vyvíjať sa o konkrétne situácie, dokonca o konkrétne dialógy. Nerozumela som tomu. Jediné, čo ma trápilo, bolo, že mi to nedáva spávať. Nedokázala som myslieť na nič iné. A vtedy, niekde medzi šialenstvom a posadnutosťou, som sa zdôverila manželovi, ktorého to zaujalo a navrhol mi, aby som o tom napísala knihu. Tak som začala. A medzi písaním, škrtaním a prepisovaním som si uvedomila, že to milujem.

Štyristostranová publikácia sa rodila pol roka.
Kniha Anjelský prach je vašou prvotinou. O čom je?

Je o mladej svojhlavej právničke Kate, ktorá si život naplánovala podľa seba. Romantické pletky nevyhľadávala pre nepeknú ranu z minulosti, preto žila len svojou prácou a jedinou priateľkou. Cestu jej však nečakane skrížil muž. Ron bol dokonalý prototyp muža, do ktorého by sa dokázala šialene rýchlo zamilovať azda každá žena. Mal však jednu chybičku – nebol skutočný. Hlavná hrdinka sa s ním stretávala po požití halucinogénnej drogy anjelský prach. Postupne sa nestávala závislá len od Rona, ale aj od samotnej drogy.

Síce hlavná myšlienka môže znieť prvoplánovo, nie je to tak. V príbehu opisujem pocity hlavnej hrdinky, ktorá si neuvedomuje, že život sa jej rúca rovno pod nosom. Opisujem ťažké psychické stavy, keď si naplno uvedomí, že musí začať od úplného začiatku. Teda príbeh nie je len o láske, ale aj o chorobnej posadnutosti, psychike človeka, manipulácii a nových začiatkoch.

Čo vás inšpirovalo? Respektíve, spomeniete si ešte, ako vznikali prvé riadky?

Inšpiráciou bol a dodnes je môj život. Mala som len štrnásť, keď som nadobudla presvedčenie, že môj život už nikdy nebude lepší. Keď som si na sekundu pomyslela, že som šťastná, prišla rana, z ktorej som sa nedokázala spamätať. Človek si sarkasticky pomyslí, čo už len mohlo trápiť pubertiačku okrem odretého kolena? Ľudia, ktorí ma dobre poznajú, vedia, že to neboli hlúposti.

Môj život sa rapídne zmenil, keď som spoznala chlapca. Bol taký odlišný od všetkého, čo som poznala, myslela som si, že som si ho vymyslela. Každé ráno som kontrolovala telefón, či tam mám uložené naše fotky. A dodnes si spomínam, ako som presvedčila samu seba, že musím užívať veľmi silné drogy, ak je to také skutočné. Detská fantázia je úžasná vec…

A tak začali aj prvé riadky. Spomínam si aj na tie časy, keď som bola naplno zažratá do príbehu a nič navôkol neexistovalo. Mojím životom sa v každom smere stala kniha.

Takže príbeh vám je aj v čomsi podobný.

V mnohých veciach. Myslím si, že každá autorka romantických románov dáva do knihy kus vlastného života. A ja nie som výnimka. Kniha nesie autobiografické črty – pocity a zážitky hlavnej hrdinky som prežila sama. Mnohé veci, ktoré som opisovala a nezažila, sa mi vrátili ako facka a zažila som ich až po jej vydaní. A prečo som do knihy dala taký veľký kus vlastnej identity? Pomáha to. Nebudem klamať, ako som už spomínala, nemala som ľahký život a s mnohými vecami som sa nedokázala popasovať. Písanie mi pomohlo pozrieť sa na veci s nadhľadom a uvedomila som si, že problémy nie sú také zlé, ako sa zdajú v mojej hlave.

Autorky romantických príbehov inšpiruje vlastný život, Piešťanka nie je výnimkou.
Ako dlho trvalo, kým ste knihu dokončili?

Napočudovanie, nie veľmi dlho. Anjelský prach má skoro 400 strán, tak každý očakáva, že samotné skladanie príbehu trvalo dlhú dobu, ale nebolo to tak. Mohlo mi to trvať pol roka. Na druhú stranu, keď som písala, nedokázala som prestať. Často som sa cez víkend zobudila o piatej ráno, pripravila som manželovi obed do práce a písala som, až kým sa o šiestej večer nevrátil domov so slovami: „Čo máme jesť? Vyvenčila si psa?“ A vtedy som si uvedomila, že som celý deň, okrem písania, nič iné nespravila.

Aký je to potom pocit, keď je dielo zrazu hotové?

Bol to neopísateľný pocit. Nedá sa vyjadriť slovami, aké emócie mnou pretekali. Spomínam si len na to, že to pohladilo moju dušu a upokojilo moje vnútro. Vždy som bola človek s horúcou hlavou a často konám tak, ako ľudia nečakajú (nie vždy v pozitívnom zmysle…), no toto bol ten moment, keď sa všetko zastavilo, všetko ostatné vybledlo, stratilo zmysel. Sedela som na stoličke, hľadela na monitor a usmievala sa ako idiot. Vtedy som vedela, že kráčam správnou cestou a že písania sa nebudem vedieť nikdy vzdať. Odvtedy prešli dva roky, ale tie slová sú stále pravdivé.

Komu ste Anjelský prach dali prečítať ako prvému a prečo? Aká bola reakcia?

Príbeh si ako prvý prečítal manžel, pretože som viac-menej začala písať kvôli nemu. On bol ten, ktorý ma neustále bombardoval otázkami, či som už začala písať, pretože si to chce prečítať. A aj on bol ten, kvôli ktorému sa môj sen stal skutočnosťou. Síce som v kútiku duše snívala o tom, že chcem byť spisovateľkou, no nikdy som pre to nič nespravila. Príliš som sa bála zlyhania, čo by znamenalo vedomie, že to nedokážem. Keď som príbeh dopísala, dala som mu to prečítať s malou dušičkou, pretože som si bola stopercentne istá, že sa mu bude príbeh ako zaujatému čitateľovi páčiť.

Mladá spisovateľka mala veľkú podporu v manželovi.
Aké boli reakcie okolia?

O tom, že píšem, vedel len manžel. Keď som príbeh dopísala, priznala som sa s tým dvom najlepším priateľkám a vybranej skupine ľudí, o ktorých som vedela, že radi čítajú a dokázali by ma skritizovať. Rodine a okoliu som sa priznala, až keď mi prišla odpoveď z vydavateľstva. Jedna situácia mi dodnes rezonuje v hlave – keď som mamu pozvala na obed s tým, že mám pre ňu veľkú novinu. Na celú reštauráciu vyhŕkla, že som tehotná. A ja som len pokrútila hlavou: „Nie, mama, som spisovateľka!“ Mám pocit, že ju tá informácia sprvu nepotešila tak, ako keby jej poviem, že bude babkou.

Knihu vydávate pod hlavičkou vydavateľstva Ikar. Je náročné v dnešnej dobe zaujať niektorú z vydavateľských spoločností? Čím ste ich presvedčili vy?

Ťažko povedať. Ja som si tvrdohlavo a trochu naivne zaumienila, že chcem, aby moju knižku vydal Ikar, preto som stavila len na túto kartu. Dôvod, prečo som ich zaujala, nepoznám, no myslím si, že za to mohla celková nedôvera v moju osobu. V prvom rade si mysleli, že nie som autorkou knihy. Považovali ju za preklad z iného jazyka. A v druhom rade dodnes mi neveria, že som odporca drog, a anjelský prach a ani iný druh drogy som neužívala. Užívala-neužívala, toto je na písaní to krásne. Ja sama som si často pri písaní nebola istá, či píšem zo skúsenosti alebo si vymýšľam. Minulosť a fantázia sa spojili do jedného a človek sa začne strácať v tom, čo je pravda a čo lož.

Pracujete teraz na niečom novom? Ak áno, môžete naznačiť, o čo ide?

Môj druhý rukopis už má vydavateľ na stole a na treťom pracujem. Nezastavila som sa, odkedy som nastúpila na tento rýchlik. Sama popravde neviem, ako príbehy vznikajú. Mám pocit, že to ide celé mimo mňa a ja sa prizerám len z diaľky. Druhý príbeh je o žene, ktorá unikla domácemu násiliu. Nedokázala sa s tým popasovať sama ani s odbornou pomocou, preto začala vo veľkom popíjať. To je všetko, čo môžem zatiaľ prezradiť. O tom, či sa príbeh budúci rok ocitne na pultoch kníhkupectiev, rozhoduje predajnosť Anjelského prachu.

Alexandra Mathiasová

Najnovšie správy

Týždne a týždne náročnej práce sú za nimi. Pracovníci piešťanského útulku venovali v poslednom období veľkú časť energie okrem opustených…
  • 18.10.2019, 12:00
  • Piešťany / Spravodajstvo
Piešťanci majú nespočetné množstvo skúseností s migráciou bicyklov. Niekedy tieto dvojkolesové dopravné prostriedky skutočne stačí na chvíľu zaparkovať pred obchodom,…
  • 20.10.2019, 00:01
  • Spravodajstvo
Dnes je nedeľa 20. októbra. Tento deň je Svetovým dňom osteoporózy a Medzinárodným dňom stromov. Meniny má Vendelín.
  • 20.10.2019, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
nedeľa, 20. október 2019
Meniny má Vendelín, zajtra Uršuľa