Bol som pri tom

Okolo 22.45 h nám niekto zabúchal na dvere. Bol to náš kolega z Bratislavy. Vystrašene bedákal, že sa nemôže dostať domov. Cez jediný most z Petržalky sa vraj na Bratislavu valia tanky, obrnené vozidlá a nákladné autá s vojakmi. Pozreli sme sa na seba, či sa kolega nezbláznil. Až na jeho presvedčivé naliehanie sme sa opäť obliekli a išli sme sa pozrieť na Šafárikovo námestie. Už cestou sme počuli hluk prichádzajúcich vojsk.

Na ostrovčeku pred univerzitou som zbadal vojaka stáť v dlhom plášti a so samopalom v rukách. Pristúpil som k nemu a spýtal som sa ho, čo sa deje. Nerozumel mi. Preto som mu položil tú istú otázku v ruštine. Odpovedal mi, že on nevie, kázali mu tu stáť a keby ho chcel niekto napadnúť, má ho zastreliť. V obavách som od neho ušiel. Pohyb vojsk bol namierený po Štúrovej ulici smerom k Manderláku. Situáciu som sledoval zo vzdialenejšieho miesta ešte asi hodinu. Potom som sa vrátil domov.

V rozhlase, v tom čase jedinom dostupnom médiu, o situácii neinformovali. Bežal pôvodný program. Nedalo mi, tak som sa po hodine znovu vybral do ulíc sledovať, čo sa deje. Tanky, obrnené vozidlá a ostatná vojenská technika sa pohybovali smerom na Suché mýto. Kam mali namierené, neviem. Do bytu som sa vrátil až nadránom okolo pol piatej. To už bola streda 21. augusta 1968. Z rozhlasu sa šírili informácie o tom, že nás napadli vojská Varšavskej zmluvy a že prezident republiky spolu s Dubčekom, Černíkom, Smrkovským a ďalšími sú nezvestní. Vyzývali občanov, aby nič nepodnikali a zachovali pokoj.

Do roboty som prišiel o siedmej ráno ako zvyčajne. Šéf nám povedal, že v tento deň sa robiť nebude. Okolo desiatej som bol znovu v uliciach Bratislavy. Pred hlavnou poštou podaktorí čakanmi vytrhávali dlažobné kocky a hádzali ich tankom medzi pásy. Takto sa podarilo zastaviť kolónu, pretože jedna kocka pás na tanku roztrhla. Zbadali sme, že na kostolnej veži U milosrdných sa pohybuje nejaký vojak, no krátko nato zmizol. Asi po desiatich minútach spustili vojská guľometnú paľbu smerom na túto vežu a rozstrieľali ju.

Medzitým ľudia vyberali ďalšie dlažobné kocky a hádzali ich do vojenských vozidiel. Predo mnou stálo nákladné auto s vojakmi na korbe. Bolo vidieť len vrcholce prilieb. Jedna kocka vojaka zasiahla. Po tomto incidente sa otvoril na streche kabíny prielez, vysunul sa z nej nejaký dôstojník, vytiahol pištoľ a vystrelil na utekajúceho chlapa pred autom. Zasiahol ho. Napriek okamžitej pomoci namieste zomrel.

Na Trojičnom námestí zo zákruty vyšiel tank a laufom rozbil novinový stánok. Našťastie, nikto v ňom nebol, ale noviny a časopisy lietali po okolí. Vrátil som sa na Šafárikovo námestie. Videl som ľudí, ako tesali do steny univerzity nápis, ktorý oznamoval, že na tomto mieste vojaci zabili 17-ročnú študentku.

Vybehol som na Bratislavský hrad, ktorý bol stále v rozvalinách. Už od cesty bolo vidieť, že na hradnom kopci pristávajú ruské helikoptéry. Radšej som sa otočil a odišiel som odtiaľ preč. Zastavil som sa až pred budovou Slovenskej národnej rady. Našiel som ju rozstrieľanú, s rozbitými oknami, s fasádou ako rešeto. Vojská Varšavskej zmluvy v tento deň obsadili všetky dôležité objekty vrátane rozhlasu, televízie či pošty. Našťastie, Slovenský rozhlas rýchlo nasadil svoje prenosové vozy a vysielal z nich. V tom čase neexistovali mobilné telefóny ani internet, iba tranzistorové rádiá. Rozhlasovým vysielaním bolo obyvateľstvo aspoň na krátky čas informované o aktuálnych udalostiach. Na uliciach sa okoloidúcim rozdávali informácie napísané na papieri strojom a cez kopirák. Nebolo to jednoduché, pretože ruskí vojaci tranzistorák alebo fotoaparát okamžite skonfiškovali. Fotografie boli preto robené potajme. Aj mne sa podarilo urobiť niekoľko záberov.

Ján Šugár