Rozkúskované telo Piešťanky Manciky malo zabalené plávať v koši vo Váhu
Pred druhou svetovou vojnou pracoval na Okresnom súde v Piešťanoch vedúci pozemkovej knihy Jóži-báči. Každý ho tak volal, lebo mnoho ľudí ani nepoznalo jeho priezvisko. Bol veľmi slušný, ochotný každému pomôcť, skrátka – tešil sa všeobecnej obľube. Mal dve dcéry, krásavice – Manciku a Elenku.
Mancika sa vydala za súdneho úradníka Rudolfa K. Manželstvo sa zdalo byť vydarené. Po oslobodení sa mladomanželia presťahovali do Bratislavy. Rudolf K. tam pracoval na prokuratúre.
Jedného dňa vyhlásil svojej manželke, že od nej definitívne odchádza! Má družku, s ktorou bude mať dieťa. Mancika sa nervovo zrútila, ale nebolo pomoci. Rudolf trval definitívne na svojom odchode. Odišiel. Čas je najlepším lekárom, aj Mancika sa vyrovnala so svojím osudom.
Po niekoľkých mesiacoch sa však Rudolf vrátil ku svojej žene, Mancike. Presvedčil sa, že urobil zlú výmenu. Žena, za ktorú zapredal svoju oddanú manželku, bola fúria a „dievča“ pre každého. Mancika sa potešila a svojmu mužovi odpustila. Veď ho mala stále rada a verila, že sa k nej vráti. Začali žiť nanovo a život išiel ďalej.
Rudolf veľmi často cestoval na služobné cesty. Aj so svojou bývalou milenkou, s ktorou sa vlastne zoznámil vo vlaku, keďže bola sprievodkyňou. Raz povedal svojej manželke, že cestuje na niekoľko dní do Košíc. Sotva odišiel, niekto zazvonil pri dverách ich bytu. Mancika šla otvoriť. Vo dverách stála bývalá Rudolfova milenka.
Do bytu sa dostala násilím. Pripraveným sekáčikom na mäso udrela Manciku po hlave, potom ju ešte pre istotu zaklala veľkým kuchynským nožom.
Osud to zrejme tak chcel, že sa Rudolf vrátil zo služobnej cesty predčasne. Byt našiel zatvorený, ale kľúč bol zvnútra. Zvonil, búchal, ale nikto mu neotvoril. Napokon musel vliezť dnu oknom. Na svoje prekvapenie našiel v byte svoju bývalú milenku.
„Čo tu robíš!? Ako si sa sem dostala?“ boli prvé Rudolfove slová. „A kde je moja manželka!?“
Bývalá milenka bola veľmi prekvapená jednak príchodom Rudolfa, jednak aj tým, že nemohla odpratať stopy po svojom ohavnom čine. Rudolf ju pevne schytil za ruku a prinútil ju spoločne hľadať Manciku. Našiel ju v špajzi. Rozkúskovanú a uloženú v koši na bielizeň.
Beštiálnu vrahyňu orgány VB zatkli a postavili pred súd v Bratislave. Pojednávanie bolo veľmi zaujímavé. Obžalovaná sa správala veľmi arogantne. Predseda porotného súdu zistil, že vrahyňa je dedične zaťažená, aj jej otec bol potrestaný za vraždu. Mancikina mŕtvola bola rozkúskovaná, uložená v koši na bielizeň, dobre zabalená. Kôš bol adresovaný na príbuznú vrahyne, zamestnankyňu jedného z detských domovov v Piešťanoch. Podľa výpovede obžalovanej mala príbuzná kôš v Piešťanoch hodiť do Váhu. Tá však nebola na súd predvolaná ani ako svedok, ani ako obžalovaná.
Porota bola voči vrahyni veľmi humánna. Odsúdila ju na 23 rokov väzenia. Obhajca sa odvolal na výšku trestu, lebo tá „úbohá vrahyňa“ pochádzala zo zaťaženej rodiny, aj jej milovaný otec bol vrahom. Odvolací súd trest znížil na 18 rokov basy.
Spomínaný tragický príbeh sa odohral v roku 1956 a Trnavský hlas ho publikoval až o 12 rokov neskôr s poznámkou, že možno je už vrahyňa za dobré správanie aj na slobode. Autor zbožne dúfal, že ju opäť nezamestnali ako sprievodkyňu vo vlaku, kde by si mohla vyhľadať ďalšiu obeť.
(gak)
