Verný ctiteľ slovanských apoštolov až do smrti

Výrok cirkevného hodnostára, diecézneho biskupa Štefana Moysesa nesie svoje posolstvo už takmer dve storočia. V jeho prípade však nejde o prázdne slová, on proste prácou v prospech človeka i národa, nielen slovenského, žil. Čím bol počas svojho života tento rodák z Veselého, sa píše v každej encyklopédii či učebnici. Hovoria to tiež nespočetné diela, ktoré napísal, a skutky, ktoré sa zapísali do análov slovanského sveta. Reč bude jednom z nich.

Zo siroty učenec

Vo Veselom nedajú na Štefana Moysesa dopustiť. Taktiež si nevedia odpustiť, že im pred pár rokmi niekto ukradol z podstavca pamätníka jeho bronzovú bustu. No jeho rodný dom poniže kostola stojí dodnes. Hoci sa na ňom vek podpísal, akoby zázrakom prežil všetky útrapy dvadsaťdva desaťročí, čo sa v ňom Štefan Moyses narodil. Po minuloročných okrúhlych oslavách narodenín slovenského velikána však svitá aj domu na lepšie časy. Ako poznamenala starostka obce Viera Šipková, opravia sa steny, bude nová strecha a možno sa obmení aj expozícia v ňom.

Zachovanie domu za zázrak možno považovať aj preto, lebo deväťmesačnému Štefanovi Moysesovi umiera otec, a keď mal sedem rokov, stal sa úplnou sirotou. Spolu so sestrou sa ich ujal vzdialený bezdetný príbuzný Ondrej Jelenčík, úradník baróna Antola Révaja. Vďaka nemu i Štefanovej vlastnej usilovnosti a nadaniu sa nekončí jeho vzdelanie na vidieckej škole, ale ako deväťročný odchádza na gymnaziálne štúdia do Trnavy.

Po šiestich rokoch štúdia sa stáva klerikom Ostrihomského arcibiskupstva a pokračuje v štúdiu filozofie na bohosloveckom seminári v Trnave. Potom odchádza študovať teológiu do Pešti a Ostrihomu. Pôsobil ako kňaz v Pešti, neskôr sedemnásť rokov pozdvihoval národné povedomie Chorvátov ako pedagóg na záhrebskej akadémii, vydavateľ, spoluzakladateľ rôznych spolkov i Matice ilirskej (1842).

Po návrate z Chorvátska sa v roku 1850 stáva banskobystrickým diecéznym biskupom. Hospodársky zúboženú diecézu pozdvihol ekonomicky i duchovne, pričom sa nepretržite zapájal do národného hnutia. Svoje vysoké cirkevné postavenie totiž chápal ako nástroj nezištnej pomoci ľuďom a radšej strádal, než by si užíval blahobyt biskupa. Podporoval nielen aktivity národných dejateľov, ale bol tiež pri zrode a rozvoji vzdelávacích inštitúcií rôzneho typu. Finančne podporoval vznik publikácií, no bol aj donátorom časopisu Cyrill a Method.

Aby nectili Husa

S prihliadnutím na blížiaci sa sviatok cyrilometodskej tradície v tomto článku opomíname založenie Matice slovenskej, ktorej 155. výročie vzniku si pripomíname začiatkom augusta. V rámci pamätného roka 1863 sa budeme venovať iným udalostiam, ktorých priebeh Štefan Moyses ovplyvnil a zaslúžil sa tiež o to, aby ich výsledok pretrval nielen do dnešných dní, ale naveky.

Cyrilometodská tradícia si vďaka Maginovi, Timonovi, Belovi, bernolákovcom či štúrovcom pomaly sto rokov kliesnila cestu zo zabudnutia do povedomia Slovákov a v jubilejnom roku 1863, teda k 1000. výročiu príchodu vierozvestcov na územie Veľkej Moravy, sa začali pripravovať veľkolepé oslavy. Nielen Štefan Moyses považoval jubilejný rok za najvhodnejšie obdobie oživenia pamiatky Cyrila a Metoda (za svätých boli označení až v roku 1880). Traduje sa, že práve Moyses sa postaral o to, aby bol týmto sviatočným dňom 5. júl.

História nám však ponúka ešte iného cirkevného hodnostára, ktorému je pripisované prvenstvo určenia tohto dňa za sviatočný. Dovtedy obom svätcom prináležal sviatočný deň 9. marec. Pri akej príležitosti im bol tento deň pridelený, ťažko povedať, keďže príchod Cyrila a Metoda na jar 868 slávia slovanské pravoslávne cirkvi podľa svojho kalendára 14. mája (24. máj bežný kalendár), Cyril zomrel 14. februára 869 v Ríme a Metod 6. apríla 885 pravdepodobne na Velehrade.

Preložiť tento sviatok z 9. marca na 5. júla požiadal pápeža Pia IX. pred oslavami miléniového výročia olomoucký arcibiskup Friedrich Fürstenberg. Dôvodil to tým, že pôstne obdobie nie je vhodné na organizovanie veľkolepých osláv, že marec je daždivý a pre blato nebudú mať cirkevné slávnosti masovú účasť. Argumentom bolo tiež, že v roku 1863 pripadal 5. júl na nedeľu. Najväčší dôraz však olomoucký arcibiskup kládol na to, že sa v Čechách a na Morave rozmáhajú oslavy upáleného kacíra Jána Husa pripadajúce na 6. júla a zneužívajú sa na politické ciele voči Habsburskej monarchii. Pápež Pius IX. tejto žiadosti vyhovel.

Národné oslavy

Aby bola slávnosť tisícročnej pamiatky pokresťančenia Slovanov dôstojne zasvätená, sa na území Slovenska s veľkou energiou pričinil biskup Moyses. Vo svojej knihe Život Štefana Moysesa tieto udalosti opisuje jeden z najväčších spisovateľov toho obdobia Svetozár Hurban Vajanský. Uvádza v nej, že biskup Moyses najskôr oslovil s organizáciou sviatku nitrianskeho biskupa Augustína Roskoványiho: „Aby v tejto otázke bola zhoda vo všetkých diecézach, radil Roskoványimu, aby obrátil sa na Jeho Eminenciu arcibiskupa Scitovského do Ostrihomu… Možno, to bola chyba! Scitovský, rodom Slovák, rád žil vo vysokých svetských sférach a silno klonil sa k politike v zmysle maďarskom. Na Roskoványiho otázku dal odpoveď, ktorej obsah neznám, no Moyses, referujúc o tom Kozáčkovi, vzdychol v liste svojom od 13. marca 1863: ‚Gott erbarme dich unser!‘ Môžeme si teda predstaviť, aká to musela byť odpoveď arcibiskupa na biskupa Roskoványiho dotaz, keď náš veľký Moyses zalomil nad ňou rukami. No list Moysesov mal ten úspech, že biskup Augustín Roskoványi na pamiatku roku 1863 urobil diecéznu základinu 40 000 zl. na meno Cyrila a Metoda.“

Tento neúspech biskupa Moysesa neodstrašil. Oslovil aj iných biskupov, medzi nimi i Ladislava Zábojského, spišského biskupa, ktorý nariadil cirkevné slávnosti od 5. až do 12. júla. „Moyses dňa 14. februára rozposlal zo Svätého Kríža obežník na všetky fary a chrámy svojej diecézy, v ktorom nakladá, aby vo všetkých chrámoch odbávali sa slávnostné služby božie dňa 14. a 15. marca na pamiatku blahozvestov Cyrila a Metoda. Dňa 15. marca prikazuje kázať vo všetkých chrámoch o živote a účinkovaní apoštolov slavianskych. Spievať sa má ambroziánske ‚Te Deum‘ a pod svätou omšou modliť sa modlitba k sv. Cyrilovi a Metodovi,“ píše v knihe Vajanský s dovetkom, že po spomínanej omši sa na Moysesa vrhli maďarské časopisy, že vraj vymyslel nových svätých!

Ďalšou veľkou udalosťou bola 31. mája 1863 cyrilometodská slávnosť v Selciach pri Banskej Bystrice, kde sa za účasti biskupa Moysesa uskutočnila vysviacka obrazu Cyrila a Metoda, ktorým bol miestny chrám zasvätený. „Už 30. mája Selce naplnili sa pútnikmi. Služby božie počali sa o piatej hodine ráno, procesie striedali sa jedna za druhou, vedené svojimi kňazmi: zbožné spevy nezamĺkli popri rachote mažiarov a zvonení. Oproti Moysesovi zobral sa celý ľud až po obec Senicu. Biskup prichodil s veľkým sprievodom duchovných, kanonikov a kňazov… Boli i kňazia zo susedných diecéz. Na hranici chotárnej vítal biskupa Samuel Bodorovský, vtedy hlavný slúžny banskobystrický, v gále, so silným bandériom koňmo. Menom duchovenstva vítal ho medzibrodský farár Michal Fodor. Biskup zišiel z voza a putoval pešo, sprevádzaný tisícami, k fare, kde ho vítala i hudba Piťova s „Kto za pravdu horí!“ Po krátkom oddychu biskup šiel do kostola, pozdravený spevom ‚Ajhľa, kňaz veliký!‘ Biskup, v plnom ornáte, posvätil obraz dľa rituálu. Potom počala sa omša pred oltárom, jedinom na Slovensku zasvätenom sv. Cyrilovi a Metodovi. Krásny spev slovenský ozýval sa pod službou. Na graduale zaznelo ‚Gospodi pomiluj ny.‘ Keďže v kostole ani dvadsiata časť prítomných miesta nemala, boli dve kázne u chrámu pod holým nebom. Jednu držal Štefan Závodník z improvizovaného, kvietím ozdobeného kancľa, pred kancľom bol uvitý z jedliny stánok pre biskupa. Druhú na cintoríne povedal Jur Slotta. Oba kazatelia mali zástupy poslucháčov.“

Moysesov príklad neostal bez odozvy a okrem Spišskej diecézy sa zapojili aj farnosti z Ostrihomskej arcidiecézy, z ktorej išli nepočetné púte na Velehrad. Či sa 5. júla 1863 diali na celom území Slovenska cyrilometodské oslavy vo veľkom, Vajanský vo svojej knihe neuvádza. Píše však, že sa Štefan Moyses ešte v roku 1864 usiloval u rímskej stolice, aby bol výročný slávnostný sviatok Cyrila a Metoda určený v celej katolíckej cirkvi na 5. júla. Ako je známe, pápež Pius IX. povolil zachovať nový dátum, ktorý sa okrem Čechov, Moravanov a Chorvátov aplikoval aj na Slovákov. V Banskobystrickej diecéze sa začal sláviť v roku 1865, v Košickej arcidiecéze v roku 1883.

Svetlo do tohto „zmätku dátumov“ vnáša cyrilometodská encyklika pápeža Leva XIII. nazvaná Grande munus z 30. septembra 1880. V nej pápež vyzdvihol zásluhy solúnskych bratov a rozšíril ich sviatok na celú rímskokatolícku cirkev. Potvrdil, aby sa v Čechách, na Morave a v Chorvátsku slávil sviatok Cyrila a Metoda 5. júla. Zároveň encyklikou vierozvestcov vyhlásil za svätých tradíciou, keďže Vatikán začal formálne kanonizácie robiť až do konca 10. storočia.

O sedem rokov neskôr bol oficiálny deň rímskokatolíckych osláv svätých Cyrila a Metoda presunutý na 7. júla, ale oslavy v slovenských, moravských a českých farnostiach ostali prevažne 5. júla. Tento dátum sa 9. mája 1990 stal štátnym i národným sviatkom na Slovensku i v Čechách. U našich západných susedov, „natruc“ Fridrichovi Fürstenbergovi, majú štátny sviatok aj 6. júla, keď si pripomínajú upálenie majstra Jana Husa.

Slávnostný deň

Aj keď je zrejmé, že s nápadom presunúť sviatok sv. Cyrila a Metoda na 5. júla Štefan Moyses neprišiel, niet pochýb o tom, že sa zaslúžil o uznanie tohto dátumu ako pamätného dňa príchodu solúnskych bratov na územie Veľkej Moravy. V konečnom dôsledku ani encyklika Leva XIII. neudržala dátum sviatku naveky. V rímskokatolíckom kalendári sa tento sviatok od roku 1970 slávi 14. februára, v deň úmrtia sv. Cyrila.

Možno to nazvať prozreteľnosťou či osudom, ale 5. júl sa bude so Štefanom Moysesom navždy spájať. Ako vo svojej knihe Vajanský uvádza: „Moyses chystal sa k sviatku cyrilometodejskému a k tisícročnej pamiatke smrti sv. Cyrila, ktorú svätil svet slaviansky († 14. februára 869), prijímaním oltárnej sviatosti. Cítil sa zle od dlhšieho času, zimnica ho morila, ale ráno 5. júla riekol k lekárovi svojmu: ‚Dnes cítim sa zvláštne dobre. Dnes je môj slávnostný deň.‘ Vernému priateľovi svojmu Stauduarovi, chorvátskemu spisovateľovi, ktorý bol s ním v Martine na treťom valnom zhromaždení, riekol, aby ho čakal v záhrade k raňajšej prechádzke. Stauduar čakal v záhrade, ale biskup neprichodil. Zobral sa teda preňho. U dvier počul chrápanie, a myslel, že biskup tuho zaspal, ale predsa vošiel do izby. Bolo desať hodín. Biskup ležal na diváni bez seba. Privolaný lekár pustil mu krv, ale len z pravej ruky vytieklo málo tmavej krvi. Chorý dýchal, ale už neprebral sa. O pol ôsmej hodine večernej, po slabom vydýchnutí dokonal na porážku srdca v sedemdesiatom druhom roku veku svojho v Tekovskom Sv. Kríži. Pešťbudínske vedomosti rozniesli smutný chýr po slovenských stranách na úvodnom mieste smrtným oznamom, utešeno a vzletne napísaným Sasinkom. ‚Verný ctiteľ,‘ stojí tam, ‚svätých apoštolov našich Cyrila a Metoda, ich nástupník v biskupskej hodnosti, ich nasledovateľ v učiteľstve, spisovateľstve a milovaní národa, umiera v tisícročí smrti sv. Cyrila, umiera vo výročný slávnostný sviatok sv. Cyrila a Metoda, jeho úsilím na deň 5. júla ustanovený! Slovenský biskup umiera v svätý sviatok svätých slavianskych apoštolov! ,Večná mu pamäť a sláva v národe!‘“

Gabo Kopúnek