Hudobný tip: THE BODY – I HAVE FOUGHT AGAINST IT, BUT I CAN´T ANY LONGER
V rubrike predstavujeme albumy, ktoré stoja za vypočutie. Či už ide o známe, neznáme, či neprávom prehliadané tituly, vždy sa snažíme nachádzať svojské, unikátne odklony od bežnej produkcie.
Aký je stav súčasného amerického metalu, respektíve línie, ktorá sa snaží nebyť zakliesnená v tradičných formulkách jeho otupujúco rýchlych tempách a hysterických výpadoch podladených gitár?
Kaskádový zvuk skupiny Wolves in Throne Room zastal minulý rok na pomerne bezpečnom poohliadaní sa za black-metalovými koreňmi. Pop-blackoví Deafheaven vydávajú tento rok 13. júla nový album s obligátnou hudobnou náplňou. Najzaujímavejším úkazom sa zatiaľ stáva nový, už siedmy album rhode islandskej skupiny The Body – I Have Fought Agaist It, But I Can´t Any Longer.
The Body sú v prvom rade metalovou skupinou, ktorá sa azda najviac vzďaľuje ponímaniu metalu, ktoré by akceptoval klasický metalový fanúšik. Charakter ich tvorby predstavujú primárne sample a práca so zvukovými modulátormi. Tie pretvárajú metalový základ do ambientnej a noisovej nejednoznačnosti.
Nový album stavia do popredia v tvorbe skupiny doteraz najsugestívnejšiu prácu s atmosférou a dramatickými linkami v kompozícii. Skladby Partly Alive alebo Nothing Stirs pripomínajú najmä hudobné projekty Davida Lyncha (Crazy Clown Time) alebo dosky francúzskych Blut Ausd Nord. Album je veľmi abstraktným a zároveň fyzickým narábaním s odkazom či skôr ozvenou metalového žánru, meniaceho sa na rozostrenú spomienku.
