Prejavom lásky k dievčine býval máj, najvyšší s istotou znamenal sobáš

A dievčatá utekali k oblokom ešte rýchlejšie ako na šibačku, aby videli, či im ich milí postavili aj s partiou kamarátov pred domom máj – so stužkami, často len z krepového papiera, ale – z lásky! Ten najvyšší mal byť z najväčšej lásky.
Dnes už len málokde pred domom dievčaťa bude stáť máj. A hoci by potešil aj súčasné dievčatá na vydaj, ťažko si predstaviť mládenca, čo by utekal do lesa, kupoval stužky, zdobil máj a v noci alebo na súmraku, plížiac sa k domu svojej milej potichu, aby nerozbrechal psa, postavil máj.

V drvivej väčšine obcí sa však máje stavali za sprievodu muziky, šplhania za pálenkou a ešte so všelijakými inými huncútstvami.
Prečo sa na Slovensku stavali máje už v minulosti? „Stavanie májov bolo známe v antike. Staroveké národy ich stavali pred prvým májom na domy a hospodárske budovy ako ochranu pred zlými duchmi a chorobami. V stredovekej Európe stavali máje ako prejav úcty a žičlivosti pred kostol, radnicu a domy popredných mešťanov,“ hovorí Vladimíra Pribišová, etnografička Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch.

Tento zvyk neskôr nadobúdal význam znaku záujmu o dievča alebo prejavu náklonnosti k nej. „V pätnástom storočí bolo postavenie mája prejavom vážneho záujmu o dievča, dokonca mohlo nadobudnúť aj právny význam. Známy je zápis z rozhodnutia cirkevného súdu zo Žitavy v Čechách, ktorý uznal právoplatnosť manželstva len na základe sľubu lásky a vernosti, vysloveného bez svedkov a postavenia mája.“
Mať najvyšší máj je prestíž
Nuž, milí mládenci, môžete sa inšpirovať. Ak sa však premietneme do súčasnosti, v našom regióne nenájdeme obec, ktorá by sa v týchto dňoch veľmi dôkladne nepripravovala nielen na prvomájovú veselicu, ale i samotný akt stavania mája.
Nádherné máje sa vždy týčia v každej obci Piešťanského okresu na dobre viditeľných miestach – na námestiach, pri kostoloch, aby sa našinci popýšili. Obec, ktorá má najvyšší máj, je považovaná za najschopnejšiu – aspoň tak sa to trkoce medzi tetkami.

Obcami pod horami – v Šterusoch, Kočíne, Lančári i v Dolnom Lopašove – sa v posledných rokoch vždy 30. apríla nesú spevy Podhoranky rovno z vlečky traktora. „Dnes žiarivé nám slnko svieti, lúčami zhrieva mieru kvet. Poď k nám, to výzva šťastných detí, kde ja mládež nová, vzniká nový svet!“ 
Pri budovateľských piesňach chlapi z dedín stavajú máje. Štyri dediny – štyri rôzne techniky. Najvyšší máj bol minulý rok v Lančári, mal až 22 metrov. V Šterusoch sa s tým nepárali, na pomoc si zavolali modernú techniku.
V Kočíne sa stavalo ručne – s „forgami“, v Lančári sa natrápili s rebríkmi a v Lopašove vytiahli staré hasičské halapartne. Futbalisti i hasiči zapichovali postupne raz jednu, raz druhú do kmeňa – stále vyššie, až kým vysokánsky máj nevztýčili nad obcou. Potom sa začala veselica. Juchúúú, bolo že to spevov a radosti!

Socialistická propaganda
V súčasnosti, ako ilustrujú aj predchádzajúce riadky, prichádza k zmene funkcií zvyku. „Máj prestáva byť symbolom záujmu o dievča. Na západnom Slovensku sa upustilo od individuálneho stavania májov, stavia sa len jeden máj pre celú obec. Prestal označovať aj dievča súce na vydaj.
V druhej polovici dvadsiateho storočia začali stavať detské máje. Stavali ich malí chlapci pre svoje rovesníčky. Ak boli príliš malí, máje postavili otcovia. Tí priniesli májik pre synovu rovesníčku, dokonca aj v kočíku. V období socializmu sa máj stal symbolom Sviatku práce a bol súčasťou slávnostnej výzdoby obce,“ uvádza etnografička.

Časy, keď si pracujúci v socialistickom Československu po normalizácii ozdobovali traktory či tatrovky májovými symbolmi a vyrábali tak alegorické vozy, deti v školách zhotovovali mávadlá a fintili do pionierskych rovnošát či spartakiádnych úborov, ale i ešte nepoužitých pracovných odevov, zapadli prachom.
Spomenú si na nich už len tí skôr narodení. Zväčša s úsmevom. Nie vždy veselým, niekedy aj trpkým. Oslavovať Prvý máj musel každý žiak. Kto nešiel, musel byť ospravedlnený.
Vtedy sa do rozostupov zoraďovali iskričky, pionieri, zväzáci aj robotníci či predáci. V sprievode nechýbali odborári, žandári i pracovníci vývoja či výskumu. Boli tam družstevníci, „tesláci“, „rozvojáci“, „chiranáci“, ženy zo Zornice alebo Piešťanky, Vkus-u i kúpeľov, Drobného tovaru aj Jednoty.
Mestom hrdo kráčali učitelia, úradníci, kovorobotníci, stolári či drevári, údržbári i zamestnanci Komunálnych služieb, ovocinári aj zeleninári, chovatelia hovädzieho dobytka i ošípaných, hydiny aj koní, ba i jazdci na koňoch z Bodony.

Športoví tréneri so svojimi zverencami si obliekli dresy z trikotínu. Všetci bez výnimky – bok po boku – kráčali mestom, skandovali heslá a zdravili rôznych činovníkov na tribúne, ktorá v posledných rokoch zacláňala kolonádu na Pavlovovej, dnešnej Winterovej ulici.
„So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak! Nech žije KSČ! Nech žije súdruh Lenin, Biľak, Husák! Budovať a brániť socialistickú vlasť – buď pripravený! Vždy pripravený!“ takéto a iné heslá opakoval dav ľudí. Deti vyspevovali: „Sadíme my máje, čo nám dajú za ne…“
Dlhé zoraďovanie do sprievodu, nekonečné čakanie, kým sa dav ľudí pohne. A potom, na konci kolonády, úľava v podobe rýchleho odväzovania pionierskych šatiek, stŕhania viazaniek, lámania mávadiel, prepichovania balónikov. Na dračku šla zmrzlina, kofola, pivo, párok v rožku či hranolky s vysmážaným hermelínom u Leiera, zemiakové placky v Krumplovej jame.
Národ si užíval posedenie v Kantíne, v malom či veľkom Snackbare, pod Edenom, v Irča bare, U Kominára u Čiernej pani, v Srdiečku na terase i vnútri, v Uličke a iných obľúbených reštauráciách i šenkoch. Vyhrávala hudba, už aj kapelu Slniečko si mnohí z tých čias pamätajú.
Zabudnite na nostalgiu
Časy sa ale nenávratne zmenili a tí, čo neznášajú tlačenice, davy ľudí, pretože z veľkých zhromaždení na horúcom slnku či pod dáždnikom býva skôr nevoľno ako v pohode, sú vďační za to, že dobrovoľne-povinné oslavy sa už nekonajú. Nostalgici, čo toto vtedy nenávideli, ale teraz na manifestácie spomínajú ako na možnosť stretnúť sa, podebatiť, potešiť s kamarátmi, by minimálne Prvý máj radi vrátili do Piešťan opäť.
A keďže nie je predpoklad, že sa to uskutoční, treba si užiť to, čo ponúka prítomnosť – často spojená s minulosťou, lebo stále platí jedno: máj je mesiac lásky.
Prejaviť ju môžeme hoci minimájikom. V našich zemepisných šírkach stále platí to, čo zdôrazňuje piešťanská etnografička: „Na výrobu májov sa najčastejšie používali aj v minulosti brezy, smreky, jedle a borovice. Vyzdobovali sa stuhami, šatkami, papierikmi či fľašou pálenky alebo vína.
Stavanie májov patrilo do okruhu obyčajov, v ktorých mala rozhodujúcu úlohu zeleň. Od mája do júla sa často opakovali zvyky, ktorých základným prvkom boli mladé prúty, konáre alebo stromy. Tieto zvyky sa vo všeobecnosti nazývali májenie.“
Pôvodným zámerom týchto zvykov bolo zabezpečiť vlahu vegetácii a prostredníctvom imitatívnej mágie preniesť vlastnosti zelene na polia a lúky. Termín stavania májov nebol na celom území Slovenska rovnaký.
Na západnom a východnom sa máje stavali v predvečer 1. mája, na strednom v predvečer Turíc, sviatkov slávených sedem týždňov po Veľkej noci. Mládenci stavali máje v noci, často so sprievodom muzikantov.
Najprv postavili máj pred krčmu, miesto, kde sa konala prvá májová zábava. Ďalšie máje sa stavali pred domy dievčat, pred kostol, pred dom richtára, krčmára, prípadne učiteľa.
Mládenecká slávnosť ohrávania, váľania májov sa konala týždeň alebo dva po ich postavení. Jej súčasťou bola obchôdzka mládencov s muzikou po domoch, tancovanie s dievčatami, spev príležitostných piesní, pohostenie a obdarovanie mládencov, hry, súťaže a spoločenská zábava.
V niektorých obciach sa mládenci pretekali v šplhaní na obecné máje, kde bola zavesená fľaša pálenky alebo šatka dievčaťa. Záverom slávnosti bola zábava, ktorá sa konala u mládeneckého richtára, v dnešnej dobe sa usporadúva v kultúrnom dome.
Tak si to milí naši čitatelia pekne užite – aj s tancom a muzikou.