Dubčekovi sa ťahanie Brežneva za nos vypomstilo

Komunisti – zradcovia, posluhovači i prevracači kabátov sa až do novembra 1989 snažili ľuďom vtĺkať do hláv, že na hraniciach už stáli vojská Západu, aby vtrhli do našej krajiny a vďaka intervencii sme si uchránili výdobytky februára 1948.
Dnes vieme, že vojská na západnej hranici boli len výmyslom a cielenou propagandou, ako zlegalizovať okupáciu. Pravdou však ostáva, že vnútropolitické dianie v ČSSR po januári 1968 prirýchlo umožňovalo občanom nadýchnuť sa demokracie, a tým aj spečatilo osud Pražskej jari, o ktorej sme písali v predchádzajúcom vydaní.
Bratská „výpomoc“
Ťahanie Brežneva za nos sa Dubčekovi vypomstilo a potrebný čas na plánované zmeny nedostal. V noci z 20. na 21. augusta 1968 vtrhli do Československa okupačné vojská. Intervencia nenašla pochopenie u nikoho vo svete okrem agresorov. Už v deň okupácie zasadali funkcionári národných výborov v okrese a tlmočili mienku i rozhorčenie obyvateľov obcí. Dožadovali sa odchodu vojsk Varšavskej zmluvy.
Hoci občania poslúchli výzvy predstaviteľov štátu a nevyprovokovali žiaden incident, v našom okrese aj tak tiekla aj krv. K nešťastiu došlo v Šulekove, kde Viktórii Rybárovej tank odtrhol nohu. Tragická bola až noc 1. septembra, keď v Prašníku pred miestnym hostincom neznámy sovietsky vojak zastrelil 25-ročného Jána Petrucha z Vrbového.

Noviny písali, že išlo o nešťastný výstrel z pištole dôstojníka. Vojaci dávali Petruchovi do motocykla benzín. Mladík si chcel od dôstojníka požičať pištoľ, aby zostrelil lampu pouličného osvetlenia. Pri vyťahovaní zbrane došlo k výstrelu, ktorý zasiahol Petrechovu hlavu. Vojaci ihneď nasadli do gazíka a ušli smerom na Vrbové.
Druhý deň okupácie sa v Prahe konal mimoriadny zjazd Komunistickej strany Československa, na ktorom Alexandra Dubčeka opäť zvolili za prvého tajomníka ÚV KSČ. Za Trnavský okres bol do nového ÚV zvolený aj Ján Valo z vrbovskej Trikoty a jeho kolegovia Šišovský a Turček, ďalej z iných organizácií KSS súdruhovia Novoveský, Malý a Opavský.
Naopak, potenciálnych predstaviteľov robotnícko-roľníckej vlády, tzv. zdravých síl, do žiadnej funkcie zjazd nezvolil. Moskvou plánovaný projekt novej robotnícko-roľníckej vlády tak zlyhal a nemohol pred svetovou verejnosťou v mene KSČ legitimovať vstup vojsk, ako bolo plánované.
Celočeskoslovenský odpor obyvateľstva zaskočil nielen okupantov, ale aj „zdravé sily“ (Biľak, Indra, Kolder), ktorým ubral im na rozhodnosti. Situácia sa Kremľu absolútne vymkla z rúk, a tak im nezostávalo nič iné, ako nedobrovoľne dotiahnuť československých predstaviteľov do Moskvy a prinútiť ich rezignovať. Podpísanie Moskovského protokolu 26. augusta bolo dôkazom, že sa to Moskve podarilo. Nepodpísal ho len jeden – František Kriegel (Zemanov hrdina).

Panika a rabovanie
Príchod vojsk nevyvolal len rozhorčenie, ale tiež paniku. Pred obchodmi sa začali tvoriť rady a prestali platiť pravidlá slušnosti, ale právo silnejšieho. Napríklad domoví dôverníci z piešťanského Prednádražia sa dožadovali zlepšenia zásobovania, pretože na celom sídlisku nebol obchod a najbližší na Malinovského ulici nestačil na zásobovanie ani okolitým uličkám. Na sídlisko síce chodila pojazdná predajňa, ale to bolo málo.
Situácia na Prednádraží, ale ani v celom okrese sa však nezlepšovala. Skôr naopak. Obchody chýbali aj na dedinách, jednotári ich tam chceli budovať, ale Okresný stavebný podnik výstavbu ignoroval. Inšpektori a podnikoví kontrolóri si neplnili svoje povinnosti a stávalo sa, že kryjú zlodejinu vedúcich obchodov a predajní.
Tovar bol bezdôvodne predražovaný a okrádanie spotrebiteľov na bežnom poriadku. A to nielen na cene tovaru či pri nedolievaní v pohostinstvách. Pôvodné päťpercentné obslužné si svojvoľne šenkári navýšili na 30 percent. Čoraz častejšie sa diali vlamačky do predajní, ktoré neboli riadne zabezpečené a v niektorých prípadoch pri nich asistovali aj vedúci predajní. Nákupné horúčky boli dennodenne a ľudia najviac skupovali soľ, cukor a múku.
Počas augustových dní viazla tiež informovanosť o dianí vo vedení štátu, ľudia dostávali skreslené informácie a pokyny, čo robiť. Keďže celoštátne denníky mali obmedzenú distribúciu, potrebné informácie o dianí v strane prinášali mimoriadne vydania Trnavského hlasu a počas niekoľko dní ostrej okupácie aj Piešťanský spravodaj. Aj vďaka nemu vieme, ako vyzerala situácia v kúpeľnom meste od 23. do 29. augusta.

Okupované Piešťany
Piešťany boli obsadené vojskami maďarskej okupačnej armády 21. augusta dopoludnia. Miestnym úradom sa podarilo zabezpečiť, že vojská okupantov boli sústredené len v priestoroch letiska. Aj napriek mimoriadnym udalostiam pracujúci pochopili výzvy straníckych a štátnych orgánov a riadne nastupovali do práce v závodoch, obchodoch i v doprave. V Piešťanoch sa život nezastavil, rušno bolo aj v kaviarňach a reštauráciách. Konzumácia alkoholických nápojov bola zakázaná, tak sa v nich hlavne diskutovalo.
Za zvukov sirén, zvonov a klaksónov áut sa 23. augusta napoludnie začal generálny štrajk, ku ktorému sa pridali aj pracovníci piešťanských podnikov. Vyzbierali sa tisícky podpisov pod rezolúcie na odchod okupačných vojsk a podporu Svobodovi, Dubčekovi, Smrkovskému a Černíkovi, ktorí v tom čase boli na „návšteve“ Moskvy. Pridali sa k nim aj pacienti v kúpeľoch.
Vulgarizmy a hákové kríže
Akčná bola aj piešťanská mládež, ktorá na adresu okupantov písala po stenách heslá a maľovala hákové kríže. Vedenie mesta ich vyzývalo, aby zbytočne neprovokovali a nevytvárali napätú situáciu. Upozornenia a výzvy z cyklostylovaného Piešťanského spravodaja či mestského rozhlasu však nepadali na úrodnú pôdu. Veliteľ maďarského okupačného vojska v Piešťanoch preto vyzval v nedeľu ráno 25. augusta predstaviteľov mesta, že ak sa i naďalej budú v meste objavovať hákové kríže a hrubé urážky na sovietskych predstaviteľov, presunie tanky do ulíc.
Bolo to v čase, keď cez Piešťany prechádzali ďalšie tanky okupačných vojsk smerom na Vrbové a Radošinu. Keďže Piešťanci pozatierali a postrhávali smerové tabule, niektoré skupiny tankov stratili smer a zablúdili až na letisko. V tomto ich vedenie mesta podporovalo, zároveň ich vyzývalo k opatrnosti. Zároveň verejnosť upozorňovali na provokatérov z radov tajnej polície ZSSR, ktorí vedeli po česky a mali falošné legitimácie príslušníkov ministerstva vnútra. Jeden z nich sa v nedeľu pohyboval aj po Piešťanoch a dával ľuďom podozrivé otázky.

Provokačnú akciu zažili Piešťanci aj 24. augusta popoludní, keď nad mestom krúžil vojenský vrtuľník, z ktorého rozhadzovali letáky s výzvou komunistických „zdravých síl“ obhajujúcou nutnosť vojenskej „pomoci“ bratských vojsk. Letáky podobného typu s názvom „Výzva k občanom ČSSR“ sa v uliciach mesta ocitli aj z nedele na pondelok 26. augusta, keď sa Piešťanmi presúvali ďalšie maďarské a sovietske motorizované jednotky.
Situácia v Československu i v Piešťanoch sa konsolidovala po návrate vrcholných predstaviteľov štátu z Moskvy. Ľudia od radosti sľúbili odpracovať mimoriadne nedeľné „Dubčekove zmeny“. Keďže už bola denná tlač dostupnejšia, Piešťanský spravodaj vyšiel poslednýkrát 29. augusta, pretože svoju úlohu napriek nedostatku papiera splnil. Aj touto formou sa chceme poďakovať týmto odvážnym ľuďom, ktorí jeho vydávanie zabezpečovali: Jánovi Čellárovi, Jozefovi Košinárovi, Antonovi Pastírikovi, Jozefovi Šubrtovi, Jánovi Benkovi, Jane Holíkovej, Jozefovi Králikovi a Pavlovi Nosálekovi.
Nástup realistov
Moskovský protokol bol určitým kompromisom, ktorý obsahoval neústupné požiadavky Kremľa a možné zachovanie aspoň oklieštených reforiem. Spustil sa tak pozvoľný normalizačný pohyb, ktorý usmerňovali vonkajšie zásahy zo ZSSR. Nakoľko Moskva hľadala v Československu nových spojencov, postupne sa začal rozkladať i proreformný prúd. Významnú úlohu tu zohrali Gustáv Husák a Oldřich Černík, pomocnú ruku však ochotne pridali aj iní.
Aj keď k veľkým personálnym zmenám vo vedení štátostrany ešte nedošlo, skončila sa sloboda prejavu, zhromažďovania, zakázali sa novovzniknuté spolky a spoločenské organizácie, združenia či politické kluby. Úplnú stopku dostalo znovuvzkriesenie sociálnej demokracie. Na oplátku Moskva sľúbila stiahnuť vojská z miest a mestečiek a tiež ich skorý postupný odchod.

Dubček tomu veril až do konca svojej funkcie ústredného tajomníka. Aj preto jeho prejavy v pléne, v médiách či na stretnutiach s občanmi boli plné optimizmu. Ten sa však postupom dní začal vytrácať.
Dubčekova opozícia začala verejne vystupovať v novembri. Jednotlivcov či skupiny frakcionárov, ktorí „znevažovali a ohovárali Dubčekovu pojanuárovú politiku“, radoví komunisti odmietali a žiadali ich potrestanie a udržanie jednoty názorov. Ich dôveru stratili čelní straníci Kapek, Mestek, Jodas, Famíra a ďalší.
Ján Valo okomentoval dianie vo vrcholovej politike slovami, že v rámci pléna ÚV KSČ sa konali rôzne schôdze, na ktorých sa prijímali rezolúcie a tvrdilo sa, že podporujú politiku dubčekovského vedenia strany, na druhej strane s pojanuárovou politikou nemali absolútne nič spoločné. „Zvlášť nezodpovedné a nebezpečné bolo konanie ich účastníkov v tom, že štátnemu prokurátorovi poslali zoznam ľudí z vedenia strany, ktorých obvinili z trestnej činnosti,“ citoval Vala Trnavský hlas.
Do popredia sa dostávala ideovo-politická oblasť Akčného programu pred ekonomickú, pričom im bolo zakázané presadzovať vlastné názory za každú cenu, ale držať jednotu v strane. Osobne bol Valo za slobodu tlače, rozhlasu a televízie a na vnútropolitickú situáciu hľadel optimisticky: „ÚV je natoľko silný, aby nekompromisne eliminoval vážnejšiu frakčnú činnosť.“
Dubčekove predstavy o plnení moskovského protokolu a zároveň o neopúšťaní princípov pojanuárovej politiky sa ukázali nereálne na konci roka 1968. Zmluva o pobyte sovietskych vojsk podpísaná 16. októbra síce neustále zdôrazňovala „dočasnosť“, pričom musel tušiť, že to bude dlhšie obdobie, v Národnom zhromaždení hlasoval za jej prijatie, vraj z taktických dôvodov, aby nedošlo k opätovnej okupácii miest. Namiesto vojsk Dubčeka opúšťali proreformní komunisti a prechádzali do tábora realistov (Mlynař, Černík, Štrougal).
Strata ľudskej tváre
Definitívny koniec všetkým ilúziám prinieslo odstúpenie Smrkovského 5. januára 1969. Dubček odstúpil z funkcie ústredného tajomníka ÚV KSČ 12. apríla 1969. Štrnásť dní nato bol zvolený za predsedu novovzniknutého Federálneho zhromaždenia, kde pôsobil do októbra 1969. Ako predseda podpísal tzv. „obuškový zákon“, vyhlásenie stanného práva počas prvého výročia okupácie.
Svoju autoritu, ktorú v Československu mal, dal do služieb normalizátorom na potlačenie masových represálií, a tak poslúžil etablovaniu normalizačného režimu. Ten ho postupne zbavil vplyvu, diskreditoval a vytlačil do ústrania. Dubčekova politická kariéra sa skončila na veľvyslanectve v Ankare, keď ho ako veľvyslanca „vykopli“ z komunistickej strany, dali mu potupné zamestnanie a policajný dohľad na ďalších dvadsať rokov.