Michal Verchola trénoval futbal, teraz šéfuje klubu parkinsonikov

Diagnóza Parkinsonova nemoc mu síce znemožnila prácu s futbalistami či poštárčinu, no nevzala chuť do života. Pod jeho vedením vznikol v našom meste klub, ktorý pomáha parkinsonikom vrátiť ich trasľavému bytiu zmysel. Veď stolný tenis, bowling či hádzanie šípok Mr. Parkinson nevyškrtol z ich života.
Aký je váš život teraz?
Predstavte si, že sa prechádzate po piesočnom pobreží. Zdravý človek kráča po mokrom piesku, ale parkinsonik zdoláva túto trasu brodením sa po pás vo vode. Najskôr kráčajú spolu, no o chvíľu už chorý človek zaostáva, nastupuje únava, jeho chôdza je obtiažnejšia. Je dobré si oddýchnuť a nabrať nové sily. A znova to ide…
Kedy ste sa o svojej chorobe dozvedeli?
Moje prvé stretnutie s parkinsonom bolo v roku 2012. Vtedy som, samozrejme, netušil, že mám túto chorobu. Začala sa prejavovať miernym trasom ľavej ruky. Myslel som si, že to mám z chrbtice, a tak som tomu nevenoval príliš veľkú pozornosť.
Asi začiatkom roka 2013 som išiel k piešťanskému neurológovi Kolíkovi. Vyšetril ma a hneď vedel, koľká bije. Poslal ma na niekoľko vyšetrení. Absolvoval som magnetickú rezonanciu i nukleárnu medicínu v Nitre, kde mi potvrdili parkinsona. Lekára, ktorý ma vtedy diagnostikoval, som sa opýtal, či sa na túto chorobu umiera. Povedal, že nie, a tak som odišiel domov.
Zdá sa, že ste to vzali pragmaticky.
Áno. Len čo som prišiel domov, ako prvé som si zapol počítač a na internete hľadal, čo to vlastne Parkinsonova choroba je, aký má priebeh, aká prognóza ma čaká. Zistil som, že je to ochorenie, ktoré má rôzne podoby.
Čo je na nej najťažšie?
Ten pocit, že ani neviete, za aký čas prepukne do ťažkého štádia. Môžete s ním žiť aj štyridsať-päťdesiat rokov, ale neviete, či skončíte na invalidnom vozíku alebo bez neho. Keďže ako prvý mi správne určil diagnózu náš neurológ Kolík, ktorému som vďačný za to, že ma usmernil a bližšie vysvetlil, čo to mám za chorobu, dodnes chodím k nemu na kontroly, aj keď už patrím k inému lekárovi.
Ako prijala vaše ochorenie najbližšia rodina?
Povzbudzovala ma, všetci mi hovorili, že keď nadíde čas a budem potrebovať pomoc, sú tu pre mňa. Nebolo to jednoduché. V tom čase sme už jedného ťažko chorého doma mali. Manželka bojovala s rakovinou, a tak som sa musel starať aj o ňu. Bohužiaľ, začiatkom tohto roka ničivej chorobe podľahla. Bolo to pre mňa ťažké obdobie.
Ešte stále som sa s tým nevyrovnal. Je to príliš čerstvá rana. Ale je dobré myslieť na niečo iné. A ja sa teraz chcem naplno venovať osvete okolo Parkinsonovej choroby, aby sa jej ľudia až tak nebáli, a ak ju už majú, aby sa niekde neutiahli do kúta, ale aby sa snažili žiť aspoň v rámci svojich možností naplno.
Hovorí sa, že lepšie s Parkinsonom vyliať, ako s Alzheimerom zabudnúť vypiť. Podľa mňa je to hlúposť, pretože každá diagnóza limituje človeka v iných veciach.

V čom limituje parkinson vás?
Horšie sa mi chodí, dlho mi trvá, kým sa dostanem do správneho tempa. Taktiež musím dodržiavať presný harmonogram dávkovania liekov, bez ktorých by som nemohol nič robiť. Limituje ma tiež v športe. Ako tréner futbalu sa už neuplatním, tak som hľadal iné zmysluplné činnosti.
A našli ste?
Začal som surfovať po internete, či existujú nejaké organizácie pre parkinsonikov. Našiel som občianske združenie so skratkou SPS – Spoločnosť Parkinson Slovensko. Začal som pátrať, či je taký klub aj v Piešťanoch. Našiel som ho v Trnave.
Spomedzi Piešťancov sa v ňom angažovali Ján Vlnka a Mária Šišková. Začal som chodiť na stretnutia. Prednášali nám rôzni lekári, takže to boli pre mňa i ostatných členov cenné informácie. V súčasnosti je na Slovensku trinásť takýchto klubov, najnovší je v Piešťanoch. Nahradil aktivity klubu v Trnave.
Akú činnosť vyvíjate?
Organizujeme rôzne akcie ako výstup na Pustý hrad, pochod parkinsonikov, ktorý bude aj tohto roku v Bratislave, usporadúvame turnaje v bowlingu, bocci, v stolnom tenise. Momentálne pripravujeme veľké stretnutie parkinsonikov v Tatralandii za účasti športových pretekárov z Poľska, Rakúska, Čiech, Maďarska, Ukrajiny, Nemecka a, samozrejme, zo Slovenska.
Do Tatier má prísť päťsto ľudí trpiacich Parkinsonovou chorobou spolu so sprievodcami. Je radosť vidieť, ako hrajú stolný tenis, hádžu šípkami alebo hrajú bowling. Táto nie práca, ale záľuba mi dáva ďalší rozmer života. Teším sa, že môžem pomôcť ľuďom, ktorí to potrebujú.
Povzbudzujem ich a hlavne ukazujem cestu, utvrdzujem ich vlastným príkladom, že s parkinsonom sa dá športovať a žiť. Hlavne by som chcel dať ľuďom vedieť, že sa nemusia hanbiť, že táto choroba sa stala ich súčasťou.

Aké má piešťanský klub vízie do budúcnosti?
Naše kluby chcú zapojiť ľudí s parkinsonovým onemocnením do normálneho života aj prostredníctvom činnosti v klube, kde nastáva často moment opätovnej socializácie. Teraz som predsedom regionálneho klubu v Piešťanoch. Aj takto by som chcel osloviť parkinsonikov, ktorí žijú v Piešťanoch a v okolí, aby sa nebáli hovoriť o svojej chorobe, aby ostatní ľudia videli, že parkinson nie je len o trasúcich sa rukách či hlave.
V našom klube chceme pomáhať i tým, ktorí sa hanbia za svoju diagnózu. Poriadame rôzne semináre, na ktorých nám prednášajú špičkoví doktori. Môžu sa s nimi porozprávať, povedať im, čo ich trápi a ako sa dá vylepšiť ich bytie.
Ja som na takom prvom stretnutí spoznal špičkového odborníka, MUDr. Michala Minára z Neurologickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Následne som sa zúčastnil seminára v Žiline. Naši členovia majú prístup na tieto semináre.
Dozvedia sa oveľa viac – ako sa pokračuje vo vývoji liečby tejto choroby. Bol by som veľmi rád, ak by tento článok oslovil čo i len jedného-dvoch ľudí, ktorým by sme možno dokázali sprostredkovať kvalitnejší rozmer ich života práve v našom klube.
Ako sa s vami môžu spojiť?
Ak majú záujem, nech mi zavolajú na číslo 0907/738 348. Nájdu nás aj na internete na stránke www.parkinson-net.sk alebo si môžu zadať do vyhľadávača: Spoločnosť Parkinson Slovensko. Teším sa na každého nového človeka, ktorý má odvahu popasovať sa a dať pánovi Parkinsonovi „na frak“.