Symboly Vianoc spájajú, hoci majú katolícky i protestantský pôvod

Nielen preto, že Vianoce ľudia uvádzajú ako najdôležitejšie a najobľúbenejšie sviatky, ale aj preto, že približne mesiac trvajúcemu obdobiu ritualizovaného správania sa v rôznej miere podriaďujú všetky skupiny obyvateľstva bez ohľadu na mieru religiozity či sociálnu pozíciu. Kde sa však začína pravá podstata Vianoc?
Vianoce sa chápu predovšetkým ako kresťanský sviatok. V historicky ukotvených podobách slávenia Vianoc, v ich obsahu a symboloch sa však nachádzajú aj prvky staršie, predkresťanské, odkazujúce na obrady a slávnosti zimného slnovratu, späté s roľníckymi kultúrami Európy, a tiež prvky mimonáboženské a svetské.
Cirkev stanovila slávenie narodenia Krista na dni zimného slnovratu v 4. storočí, tým vytvorila protiváhu dovtedajším pohanským oslavám slnka. Postupne sa pohanské tradície pretransformovali na kresťanský sviatok. Obyčaje a symboly sa počas vývoja vzájomne prelínali a prepájali, šírili sa naprieč etnikami a spoločenskými vrstvami.
Avšak, aj keď sa Vianoce formovali ako súčasť kultúrnych tradícií všetkých európskych krajín, majú aj svoje etnické, konfesionálne, regionálne a lokálne špecifiká. V nasledujúcich riadkoch si priblížime symboly Vianoc, ich podstatu, zmysel, význam, pôvod a pokúsime sa nájsť špecifiká typické pre tie „naše Vianoce“, či už lokálne, regionálne, alebo národné.
Adventný veniec
Z hľadiska kresťanských tradícií sa vianočné obdobie začína nedeľou štyri týždne pred Štedrým dňom a nazýva sa adventom. Názov pochádza z latinského slova adventus, t. j. príchod. Prvý deň adventu je zároveň prvým dňom nového cirkevného roka. Pre veriacich ide o obdobie pôstu a duchovnej prípravy na príchod Vianoc. Advent však vnímajú aj ľudia bez viery a spájajú ho s prípravami na Vianoce či kultúrno-spoločenskými podujatiami.

Atmosféru príprav na blížiace sa sviatky umocňuje odmeriavanie času najčastejšie prostredníctvom adventného venca. Štyri nedele pred Štedrým dňom sa v kostoloch a domácnostiach zapaľujú adventné sviečky, každú nedeľu jedna. Symbolizujú mýtické obdobie 4000 rokov od biblického stvorenia sveta do narodenia Krista. Pôvod adventného venca sa spája so severonemeckým a škandinávskym protestantským prostredím a začiatkom 19. storočia. Cez Nemecko sa šíril prostredníctvom protestantských kostolov, škôl a mládežníckych organizácií do strednej Európy.
Na Slovensku sa adventné vence, vytvorené zo stočených a do kruhu zviazaných ihličnatých vetvičiek, rozšírili až po druhej svetovej vojne. Popularitu získali možno aj vďaka tomu, že v období socializmu interpretácia jeho symboliky ako sviežej zelene vnášanej do obytného prostredia na okrášlenie mohla obísť náboženské významy.
Ako dekoratívny prvok je teda adventný veniec prijatý veriacimi aj neveriacimi. Z hľadiska náboženskej symboliky samotného adventného venca zeleň predstavuje trvalý život, okrúhly tvar venca symbolizuje večnosť Boha a nesmrteľnosť duše, jednotu spoločenstva ľudí a Boha. Šišky, oriešky alebo semienka, ktoré zdobia veniec, sú symbolom života a vzkriesenia. Svetlo sviečok značí svetlo sveta – Krista, plameň lásky.

Betlehem
V predvianočnom a vianočnom období nechýbal v domácnostiach veriacich betlehem. Tradíciu betlehemov zaviedol svätý František z Assisi na Vianoce v roku 1223, keď pripravil v jaskyni v talianskom mestečku Greccia živý betlehem. Do jaslí uložil živé dieťa, vedľa stála Mária i Jozef, bol tam dokonca aj osol a vôl. Prišli aj traja mudrci Gašpar, Melichar a Baltazár, ktorí odovzdali vzácne dary – zlato, kadidlo a myrhu. Stavanie samostatných kostolných betlehemov rozšírili v 16. storočí v Európe františkáni a jezuiti. Po reformách Jozefa II. na konci 18. storočia platil v monarchii zákaz, podľa ktorého sa stavanie betlehemov v kostoloch vyhlásilo za nedôstojné pre cirkev.
Obľuba stavania betlehemov sa vtedy preniesla do šľachtických, meštianskych a ľudových domácností, kde sa betlehemy v čase Vianoc kládli do kultového kúta izby. Betlehemské výjavy sa prispôsobovali prostrediu, z ktorého vychádzali – pastieri, muzikanti či figúrky v kroji, mestské či vidiecke námety v zobrazení.
Vianočný stromček
Azda najkrajším symbolom zimných sviatočných dní je vianočný stromček. S jeho vznikom sa spája viacero legiend. Podľa jednej sv. Bonifác, apoštol germánskych kmeňov, vyťal posvätný dub boha Thora pred očami náčelníkov kmeňov. Keďže sa mu pri tom nič nestalo, presvedčil ich, aby sa dali pokrstiť a prijali kresťanstvo. V dutine obrovského duba bola skrytá jedlička.
Vznik vianočného stromčeka podľa nášho vnímania sa však spája so 16. storočím a nemeckým protestantským prostredím. Podľa legendy vraj samého Martina Luthera uchvátili pri prechádzke lesom v roku 1535 snehom zaviate stromčeky, a preto si jeden vzal domov, kde ho ozdobil. Z Nemecka sa tradícia zdobenia stromčeka rozšírila do Anglicka, Francúzska a neskôr aj do Uhorska, kde sa stromčeky ujali najskôr v domácnostiach šľachty, potom meštianstva a do vidieckej kultúry prenikali v období od konca 19. do 30. rokov 20. storočia, na severovýchode územia Slovenska neskôr.
Ihličnatý vianočný stromček nadviazal na ozdobovanie príbytku zelenými vetvičkami a v zmysle štedrovečernej obradovosti sa mu pripisovala prosperitná a ochranná funkcia (zapichoval sa do hnoja, ihličie sa ukladalo do siatin, podkladalo sa pod sliepky). Keď už bol stromček doma, zavesili ho na stropnú hradu nad stôl a ozdobili – jabĺčkami, orieškami, ktoré občas obalili do „staniolu“, šiškami, slamenými ozdobami, medovníkmi či sušeným ovocím. V mestských rodinách sa používali aj sklenené ozdoby, girlandy, papierové či vyšívané ozdoby, na prelome 19. a 20. storočia sa kupovali už aj čokoládové ozdoby.
Prvé umelé stromčeky sa v obchodoch objavili na rozhraní 70. a 80. rokov 20. storočia. Tie prvé skôr pripomínali stojan s bledozelenými štetinami, ale časom sa začali podobať na pravidelne urastenú ihličnatú krásavicu.
Štedrovečerná večera
V dnešnom ponímaní sú Vianoce aj obdobím hodovania. Nebolo to ale vždy tak. Predovšetkým sa myslelo na duchovný rozmer a štedrovečerná večera sa začínala čítaním z Písma. Pozostávala z viacerých chodov a magické účinky sa pripisovali nielen jedlám, ale aj počtu chodov, spravidla sa ich podávalo sedem alebo deväť. Po čítaní prišli na rad oblátky s medom a cesnakom. Po nich nasledovala vianočná polievka. V našom regióne to bola a je predovšetkým kapustnica, prípadné pôstna strukovinová polievka – najčastejšie šošovicová. V iných regiónoch sa varila hríbová, slivková, hrušková či rybacia.

Po polievke nasledovali kaše – prosná, cícerová, pšeničná, pohánková alebo krupičná. Tie sa pripravovali naslano alebo nasladko s medom. Potom prichádzali na rad prívarky, najmä strukovinové z fazule a šošovice. Ďalej sa podávali opekance s makom, bobáľky, lámance, melence a po nich prišli na stôl pirohy, tatarčené (pohánkové) pirohy, zemiakové alebo sladké plnené lekvárom. Tiež šúľance s makom, rezance s tvarohom, ryba varená či pečená.
Z regiónu môžeme ako ukážkový príklad spomenúť obec Ostrov, kde sa podávali oblátky s medom, za nimi báleš – podplamenník z kysnutého cesta s makom, cesnak, pálenka, kapustová polievka so sušenými slivkami, hruškami a jabĺčkami, opekance s makom (neskôr buchty s makom), jablká a orechy.

Ryba je už od čias prenasledovania prvých kresťanov ich poznávacím symbolom. Jedli sa predovšetkým zubáče, pstruhy a iné druhy sladkovodných rýb, prípadne slané haringy. K rybe sa podávali zemiaky nakyslo alebo zemiakový šalát bez majonézy. Obligátny vyprážaný kapor so zemiakovým majonézovým šalátom sa u nás presadil až v druhej polovici 50. rokov 20. storočia.
Môžeme teda vidieť, že v štedrovečernom stolovaní bol okrem prvku hojnosti prítomný prvok pôstu. Naši predkovia jedli zvyčajne aj na veľké sviatky len to, čo sa urodilo doma. Jedlá to boli jednoduché, skromné, a predsa sa Vianoce pokladali za najkrajšie, najštedrejšie sviatky.

Darčeky
Pod stromčekom nesmeli a nesmú chýbať. Ich vnímanie sa však postupom času menilo. Približne do 19. storočia bol dar v dnešnom chápaní v tradičnej kultúre neznámy. Tradičný dar mal podobu vinša, piesne a ako odplatu koledník dostával ovocie, koláče, obilie alebo drobné peniaze. Vianočné darčeky boli teda spočiatku len symbolické.
Darčeky ako materiálne predmety sa objavili až koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Zvyčajne bývali ručne vyrobené – handrové bábiky, drevené koníky, vlnené šály, čiapky, pančuchy. Otcom sa dával tabak, vďačným darom boli topánky, mame urobil radosť vlniak, čižmy alebo kapce.
V šľachtických a meštianskych domácnostiach boli darčeky bohatšie, primerane spoločenskému postaveniu a finančným možnostiam. Od polovice 20. storočia sa medzi vianočné dary dostali aj nákladnejšie predmety – rádio, bicykel, korčule či lyže. Kto však darčeky rozdával?

S rozdávaním darčekov si deti skôr spájali postavu sv. Mikuláša a obdarovávanie pod stromčekom vnímali ako vzájomné obdarovávanie medzi členmi rodiny. Postava Ježiška, mnohými vnímaná akoby tu bola „odjakživa“, je historicky zdokumentovaná a jej korene siahajú do obdobia reformácie a v kresťanskom prostredí sa ujala až v priebehu 19. storočia. 
V období 2. polovice 20. storočia, keď boli viaceré kresťanské symboly komunistickou ideológiou programovo eliminované, sa na Slovensku presadzoval Dedo Mráz importovaný zo Sovietskeho zväzu, po politickej zmene pribudol medzi tieto postavy americký Santa Claus. Avšak pod vplyvom kresťanstva alebo ako prejav odmietania amerikanizácie Vianoc sa dnes ako „oprávnený nosič darčekov“ presadzuje najmä Ježiško, a to nielen na Slovensku.

Čo dodať na záver? Sami môžeme vidieť, že v slávení Vianoc nastali v posledných desaťročiach búrlivé zmeny. V prvom rade ide o silný vplyv amerikanizácie – najvýznamnejšie to badáme vo výzdobe interiérov a exteriérov. Zmena je aj v štedrovečernej večeri, sú ešte oblasti, kde sa dodržiava tradičné menu, ale v meste to už vidíme pomenej. Ďalšou vecou sú darčeky, ľudia sú schopní sa zadlžiť pre darčeky, čo bolo v minulosti nemysliteľné. V minulosti boli Vianoce aj dňami rituálov, ktoré dnes takmer úplne zanikajú. Sú, samozrejme, oblasti, kde sa snažia tieto tradície oživovať, ale ide už len o prvky folklorizmu a prvok spontánnosti tu chýba. Podstata Vianoc, ako sme ich poznali v minulosti a ako ich naši predkovia prežívali, úplne zaniká.
Určite by sme v téme symboliky Vianoc mohli pokračovať aj ďalej. Spomenuli sme niekoľko najvýraznejších symbolov, s ktorými si aj v dnešnej dobe spájame Vianoce. Ich charakter sa však v priebehu rokov v menšej či väčšej miere menil. V prejavoch sviatkovania môžeme badať viaceré formy prelínania jednotlivých prvkov – lokálne, regionálne či náboženské. Určite nájdeme aj mnohé typické prvky charakteristické pre tú-ktorú dedinu, spoločenstvo či rodinu. Skúsme si tie „naše Vianoce“ užiť v pokoji, pohode, láske, spokojnosti a vo vzájomnom porozumení. To vám prajem v mene celého kolektívu pracovníkov Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch.