Pľúca mesta krvácajú

Hlavne to vidieť opticky, keďže odstránené vzrastlé dreviny zväčša nahrádzajú malé sadenice. Jasné, že by mohli byť aj väčšie, s košatejšou korunou, ale tie stoja omnoho viac ako semenáče zo škôlok. Takže problém mestskej či obecnej zelene nestojí len na jednotlivých ľuďoch, ale najmä na peniazoch a ochote investovať do výsadby viac. No nie bezhlavo, chaoticky, megalomansky ako pred rokom v Trnave.
Piešťany majú to, čo im z celého srdca závidí každý návštevník – parky. Aj tie už majú čo-to za sebou a aj stromy v nich rastúce majú svoju životnosť. Ako dlhú, závisí od ľudí, ktorí sa o ne starajú. „Domorodci“ košaté listnáče či pichľavé ihličnany možno berú ako každodennú samozrejmosť, no ukázalo sa, že im stav mestskej zelene nie je ukradnutý ako nemenovanému mestskému úradníkovi. Ten sa preslávil nielen tým, že odmieta vysádzať naplánované stromy v projekte parkoviska, tentoraz zabudol doriešiť žiadosť firmy distribuujúcej elektrinu a problém je na streche.
Teda, presnejšie, v uliciach, kde sa na stromoch vybúrili anonymní pilčíci – roboti svojho povolania, ktorým je stav stromov po ich zásahoch ľahostajný. Hlavne, že je norma splnená, rovnako ako je dodržaná aj litera zákona. Tá sa dá tiež vyložiť dvojako, zrejme podľa vzťahu zúčastnených strán k danej problematike.
Ničenie, rušenie či poškodzovanie zelene nenecháva ľahostajných ani nás v redakcii. Aj preto sa možno niekedy niekomu zdá, že sme na stranách až príliš zelení, environmentálni. Ale inak to nejde, pretože betón nalejete hneď, zdravý a hustý trávnik sa tvorí minimálne rok, nehovoriac o stromoch.
Ľahostajný nám nie je ani osud piešťanských stromov, hoci sme s centrálnym titulkom na prvej strane viac-menej žartovali. V tomto prípade však ide o smiech cez slzy a my pevne veríme, že spoločne zachránime aspoň tie stromy pred necitlivými terminátormi. Aj preto sa téme zelene venujeme viac.