Poetická bodka za rušným dňom
Letný večer na terase Kursalonu pri poézii, ktorá núti k zamysleniu, pri hudbe, ktorá je podčiarknutím poézie – tak by sa dal charakterizovať recitál na motívy básnickej zbierky Petra Konečného – Krátky príbeh o láske.
Láske, rozloženej do štyroch ročných období, trochu nostalgickej, miestami smutnej i šteklivej. Jej najnostalgickejšie obdobie si vzali ako námet k svojim piesňam manželia Stanislav a Pavlína Počajovci. Stano hral, Paja recitovala aj spievala a ich kamarát Peter Konečný raz recitoval, raz hral. Väčšinu času však ako divák počúval a sledoval súzvuk duší hudobného dua PayaAya. Bol poetickou bodkou za utorkom plným zhonu.
Manželia sa divákom priznali, že to ťahajú spolu každý na inom konci sveta už tridsať rokov. Vychovali štyri deti a majú sedem vnúčat. „Spomínam si, ako ma kedysi veľmi silne oslovila báseň Petra Konečného – Sama. Môj manžel bol vtedy na lodi, a ja som bola sama. Peťova báseň vyjadrovala moje najhlbšie pocity. Povedala som mu to a on mi ju venoval. A keď Stano prišiel domov, hneď ju zhudobnil. To bola prvá pieseň, ktorú sme z Petrovej zbierky naspievali. Tú knihu básní by mal mať každý doma. Jeho texty sú výpoveďou toho, čo sa deje v našich životoch. Niekedy je to fajn, niekedy iné než fajn. V podstate som vlastne rada, že Peťo prežíval to smutné obdobie života, inak by sme tu dnes nespievali,“ povedala P. Počajová.
Autor básní sa priznal, že teraz sa mu jeho verše už čítajú inak, pretože prežíva veľmi pekné obdobie života. „Teraz som naozaj šťastný. Vrátil som sa z dovolenky v Holandsku, kde som bol so svojou partnerkou. Mimochodom, k plavbe po holandských kanáloch a k zrodu nápadu ísť tam nás inšpirovala rieka Váh a pobyt tu v Piešťanoch,“ usmial sa P. Konečný.
Okrem zhudobnenia básní autor publiku, ktoré tvorili nielen členovia piešťanského Rotary clubu a čitatelia i pracovníci mestskej knižnice, ale aj poeticky ladení návštevníci Kursalonu, prezradil, ako si veľmi cení vo svojej zbierke snímky džezmena Róberta Ragana.
Práve on svojimi čiernobielymi fotkami ozvláštnil Krátky príbeh o láske. Marián Pauer Raganove snímky uviedol slovami: „Obrazy, ktoré som v tvojej hudbe tušil, mi zrazu lahodne znejú z tvojich fotografií. Vidíš a cítiš, ako svetlo modeluje krajinu i tváre, aby sa trojrozmerný svet mohol presvedčivo zložiť v stotinách sekundy do dvojrozmerného obrazu. To svetlo si rozumie so slovom. Nepodopiera ho ako barličky, vytvára s ním súzvuk. Most, po ktorom možno spoľahlivo prejsť do duše.“
