Jozef Ulrich – brusič, ktorý fotil Piešťany

Ulrich ako brúsil aj fotil. Všetko naplno, s veľkým nasadením a chuťou. Macher vo fotografovaní, macher v brúsení. Macher v chápaní života, prijímaní nových výziev aj stravovacích návykov, keď na starosť prišla choroba. Stal sa vegetariánom, preferoval zdravú výživu i surovú stravu. Možno aj vďaka nim si predĺžil aktívny život. V duševnom zdraví sa dožil 88 rokov.
Jeho reportážne fotografie z čias, keď sa v tridsiatych rokoch minulého storočia Piešťany vzmáhali a ľudia si za éry Winterovcov stavali nádherné vilky, ale aj snímky z konca druhej svetovej vojny, keď Nemci podmínovali oba mosty, a potom ich vyhodili do povetria, má vo svojom archíve Balneologické múzeum Imricha Wintera. Tie najzaujímavejšie vystavujú až do konca augusta v Galérii Domu umenia.

Múzeu ich darovala z pozostalosti J. Ulricha jeho dcéra Alena Bugárová, výtvarná pedagogička. „Som šťastná a vďačná, že vidím zväčšeniny fotiek môjho otca vo výstavnej sieni Domu umenia. Negatívy postupne spracovávajú a zisťujú, aké fotografické poklady môj otec zanechal,“ povedala s dojatím v hlase.
Výstava vznikla pri príležitosti 110. výročia narodenia jej otca. Hoci J. Ulrich pochádzal z Čiech (narodil sa 2. mája 1907 v obci Chatvatce neďaleko Roudnice nad Labem), rozhodol sa v čase hospodárskej krízy počúvnuť svojich dvoch bratov a prísť za nimi v roku 1934 na Slovensko. Tu bolo práce veľa. „Zistil si, že od Žiliny po Bratislavu nie je na Slovensku žiaden nožiar. Pobalil si veci a spolu so svojou manželkou Helenou prišli z pražského Žižkova do Piešťan. Pre pobyt v kúpeľnom meste sa rozhodol Ulrich preto, že ho očarilo svojou krásou a prírodným prostredím. Môj otec miloval výlety do okolia, bol vášnivým hubárom. A v prírode aj fotil,“ podotkla jeho dcéra, ktorá sa už narodila v Piešťanoch v roku 1936.

Na dedove snímky sa prišiel mrknúť aj jeho vnuk Peter Bugár. „Ako vysokoškolák som po skúškach každý semester strávil s dedkom v Piešťanoch. Podnikali sme výlety do okolia, chodievali sme plávať. Po ceste k Váhu cez Kúpeľný ostrov v tom čase budovali komplex kúpeľných domov Balnea. Dedko nafotil v 70. rokoch ich výstavbu. To už mal okolo
sedemdesiatky. Aj neskôr, v osemdesiatke, sme ešte chodili na Tematín a do Hornej Stredy. O všetkom sa s ním dalo diskutovať, mal stále svoje sny,“ nostalgicky dodal P. Bugár. Po starom otcovi zdedil lásku k fotografii. A po svojom otcovi Jozefovi Bugárovi, slovenskom kameramanovi a riaditeľovi Filmových laboratórií na Kolibe, zasa technické zručnosti.

J. Ulrich zomrel 25. novembra 1995 vo veku 88 rokov. Na sklonku života žil u dcéry v Nitre, pochovaný je spolu so svojou milovanou manželkou v Piešťanoch. Mestu zanechal súbor unikátnych snímok z výstavby Piešťan od roku 1934 až po nežnú revolúciu. Nafotil pamiatky, okolie Piešťan s jeho hradmi či kostolíkmi.
Po okolí sa túlal sám i so svojou rodinou, preto na mnohých snímkach sú jeho najbližší a tiež piešťanskí turisti. Bol totiž členom Fotoklubu slovenských turistov a lyžiarov. Dva vyhodené piešťanské mosty nafotil aj pri ich opätovnej výstavbe. „Môj otec zachytil aj výstavbu kolonády a tiež domčekov, ktoré predtým stáli na jej mieste. Odfotil tiež okamih, keď sa demolovali Františkove kúpele,“ skonštatovala A. Bugárová. Múzeum získalo do svojej zbierky aj fotky z automobilových pretekov v meste, ale i cvičenie žiakov na okresnom kole prvej československej spartakiády i zábery z polostrova Lido.
Váženého majstra nožiara J. Ulricha si možno pamätajú skôr narodení obyvatelia Piešťan. Keď prišiel do Piešťan, býval spolu s manželkou za dielňou na dnešnej Teplickej, vtedajšej Wilsonovej ulici. Potom zmenil dielňu a v roku 1947 sa stal členom stavebného družstva na Floreáte, kde si začiatkom 60. rokov vybudoval menší dom. „Otec mal veľmi dobrú povesť. Ľudia ho mali radi. Rovnako aj moju mamu. Mám ešte sestru Hanu, tá žije v Čechách, je rovnako ako ja vdovou. Obe si pamätáme, ako v päťdesiatych rokoch musel otec skončiť so živnosťou. Zamestnal sa v komunále, kde robil na vlastných strojoch, ktoré si zadovážil, no dostával polovičné peniaze, ako keď pracoval pre seba.“
((Image:4:right))
Zažil teda nielen rozkvet Piešťan, ale v istom zmysle aj vlastný „pád“. Prispôsobil sa životu. Nezatrpkol. „On sám bol uvedomelý občan. Záležalo mu na tom, aby zdokumentoval podoby mesta. Aj ako remeselník, živnostník, nožiar sa snažil, aby Piešťany boli preslávené ako mesto ústretové k občanom,“ dodala s úctou a obdivom A. Bugárová.