Váh, tichý svedok, strašný zločin nezakryl

Potom sa rozdrnčali telefóny. Piešťany volali Trnavu. A takmer v rovnakom čase vyrazili z oboch miest vozidlá s mužmi v uniformách. Na druhý deň priniesla tlač o prípade iba krátku správu:

Na pravej strane Váhu neďaleko obce Drahovce našiel 7. marca 1972 predpoludním poriečny strážnik Viliam K. mŕtvolu neznámeho muža. Mŕtvola mala zviazané ruky a bola zabalená v igelitovom obale. Podľa odhadu lekárov bola vo vode niekoľko mesiacov. Na jej tele boli zistené stopy násilia. Prípadu sa okamžite ujala Verejná bezpečnosť. Vďaka pohotovosti a odbornosti VB boli už zistené závažné údaje.

O mesiac neskôr istý pastier vytiahol z Váhu dolné končatiny, odseknuté od trupu. Aj tie boli zabalené v igelite.

Stopy viedli do Bašoviec

Na Okresnom oddelení VB v Trnave mali presne zistené mená nezvestných osôb. Potom sa vytypovaný kruh mien rýchlo zužoval a napokon v ňom ostalo iba jediné: Michal Melicher, 41-ročný pracovník Vojenských stavieb z Bašoviec pri Piešťanoch. Ženatý, otec 14-ročného chlapca a štvorročnej dcérky. Nezvestný bol od 18. októbra 1971.

Medzitým, čo bolo telo muža odvezené na súdnu pitvu do Bratislavy, dokázali príslušníci bezpečnosti v rekordnom čase zistiť páchateľov. Prokurátor tak z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve uvalil väzbu na 36-ročnú manželku zavraždeného Olíviu a na jej milenca, 27-ročného Štefana z Trnavy. Počas výsluchov sa motív brutálneho zločinu začal odvíjať ako negatív filmu vo vývojke. Jeho korienky však siahali do minulosti.

Splnené túžby

Michal a Olívia sa vzali z veľkej lásky. Michal bol fešák, akému vari v Bašovciach nebolo páru. Mal kučeravé gaštanové vlasy, modré oči a peknú, štíhlu postavu. Nejedno dievča sa za ním otočilo. Michala však dievčatá veľmi nezaujímali. Jeho modré oči sa s nehou a láskou pozerali len na jednu z nich, na Olíviu, dievča z rodnej dediny.

Olívia jeho lásku opätovala. Ľúbila ho vari o čosi viac, keďže sa kvôli nemu dokázala vzoprieť rodičom, ktorí o Michalovi nechceli ani počuť. Matka rezolútne vyhlásila: „Ak si ho vezmeš, ani na svadbu ti nepôjdeme!“ Ani nešli. Olívia sa rozhodla, že sa za Michala vydá i napriek nesúhlasu rodičov. Vernosť si sľúbili v septembri 1954 a svadobný obrad mali v Piešťanoch.

Bludička Olívia

Olívii sa splnila najväčšia životná túžba. Michal sa stal jej manželom, patril len jej. Bola vari najšťastnejšou ženou v dedine. Novomanželov prijali pod svoju strechu Michalovi rodičia. Po krátkom čase sa obaja pustili do stavby rodinného domčeka. Pomáhali rodičia, rodina i známi, a tak sa po dvoch rokoch mohli nasťahovať do pekného nového domu už ako trojčlenná rodina. Zdalo sa, že i Olíviini rodičia sa zmierili s dcérinou voľbou. Ale nebolo to tak. Matka začala čoraz častejšie chodiť k dcére a plným priehrštím rozsievala semeno nesváru medzi mladými.

Istý básnik raz povedal: „Sny sa zabíjajú tým, že sa uskutočňujú.“ Olívii sa jej veľký sen splnil. Michal ju pomaly, ale isto stále menej zaujímal, až zrazu konštatovala, že ho už vôbec nemá rada. Stal sa jej zbytočným. Jej priazeň, láska i sympatie patrili iným. Plne využívala príležitosti, že Michal dochádzal na ďaleké pracoviská a dochádzal v mesiaci iba dva či trikrát domov.

V trojuholníku prekážal

Mužské návštevy počas jeho neprítomnosti bývali v Bašovciach čoraz častejšie. Vedela o tom celá dedina. Iba Michal nie. Nechcel tomu veriť.

„Michal, žena ťa klame!“ vravievali mu kamaráti pri pive. Najprv sa tomu zasmial, neveril. Potom však semeno nedôvery začínalo klíčiť. Rozhodol sa, že sa o veci presvedčí. Odcestoval a zakrátko sa vrátil. Presvedčil sa, že ľudia majú pravdu. Oči sa mu začali prebúdzať do nepríjemnej skutočnosti. Bol to pre neho zdrvujúci šok, bez vlastnej viny stratil lásku manželky.

Potom prišla na svet dcérka. „Olívia, všetko ti odpustím, len mi to nerob! Veď ťa mám stále rád!“ prosil neraz Michal. A snažil sa zliepať čriepky už rozbitého šťastia, pokoja i lásky, no nie a nie ich zlepiť. Vlastne už nebolo ani čo. Olívia sa zaľúbila do iného, Michal sa stal pre ňu iba rušivým činiteľom. Prekážal jej novej veľkej láske.

V dome, ktorý si spoločne postavili, bývali už oddelene. Michal v zúfalstve začal hľadať zabudnutie v alkohole. Utápal v ňom svoj žiaľ i bolesť. Nik mu nezakazoval piť, práve naopak. Svokrovci i manželka ho v tom podporovali. Bol chorý na pečeň, možno v tom videli cestu, ako sa ho čím skôr zbaviť.

Michal potreboval pomocnú ruku, ktorú mu nik z blízkych nepodal. Okrem vlastnej matky. Tá však na to nestačila. „S tými dvoma sa to dobre neskončí!“ vravievalo sa čoraz častejšie v dedine. Ľudia mali pravdu. Schyľovalo sa k tragédii.

Čierne plány

So Štefanom sa Olívia spoznala v roku 1970 na pracovisku. Obaja využívali každú príležitosť, aby mohli byť spolu. Na pracovisku i mimo neho. Hlavne Štefan využíval Michalovu neprítomnosť doma. Objavoval sa čoraz častejšie v Bašovciach, získal si dôveru Olíviiných rodičov a snažil sa vyšliapať si cestičku i k obom deťom. Darilo sa mu to hlavne u syna. Chlapec začal na vlastného otca zazerať, ba dovolil si ho i raz kopnúť.

Michal bol čoraz častejšie naložený v alkohole, Olívia žila iba pre svoju novú veľkú lásku. Dokázala si to zariadiť, že dovolenku v lete 1971 strávila so Štefanom v Rumunsku, kde sa tajne zasnúbili. Štefan bol pritom ženatý, čakal, kým jeho manželstvo súd rozvedie.

Prišla jeseň. Začiatkom októbra boli v Bašovciach hody. V dedine bolo veselo, vari len Michalovi chýbal úsmev na tvári. Pod strechou domu, v ktorom býval, sa už kuli tajné plány, ako sa ho zbaviť.

Nezvestný Michal

Týždeň po hodoch, v nedeľu 17. októbra, sa chystali bašovskí futbalisti ísť odohrať posledný súťažný futbalový zápas do Naháča. Michal chodil s nimi na každý zápas mimo obce. Autobus i chvíľu čakal, ale Michala nebolo. Odišli prvý raz bez neho. Od tej nedele Michala nik nevidel.

Z Vojenských stavieb z Prahy prišiel na Miestny národný výbor v Bašovciach dopyt, čo je s Michalom Melicherom. Nechodí do práce. Obrátili sa s otázkou na manželku. „Neviem, čo je s ním. V pondelok 18. októbra odišiel do Prahy. Odvtedy som ho nevidela,“ odpovedala Olívia.

Ohľadom Michala prichádzali ďalšie otázky. Olívia podala na manžela sťažnosť pre neplatenie výživného na deti. Až 5. januára 1972 oznámila na VB, že je nezvestný. Pátrala po ňom denná tlač, ba dokonca i televízia. V dedine sa o jeho zmiznutí všeličo povrávalo.

Potom ako blesk z jasného neba otriasla 7. marca dedinou senzačná správa: mŕtvolu Michala našli vo Váhu so stopami po násilí. V ten deň oslavovali v podniku, v ktorom Štefan i Olívia pracovali, sviatok MDŽ. Ktosi i sem priniesol správu, že vo Váhu našli mŕtvolu neznámeho muža. Ale i napriek tomu boli Olívia a Štefan najlepšie sa baviacim párom na oslave. Na druhý deň oboch odviedla bezpečnosť.

Zločin a tiene

Podľa výpovedí sa dráma odohrala v pondelok večer. Štefan prišiel do Bašoviec za Olíviou. Na dvore sa stretol s Michalom. Ten bol iba v tielku a trenírkach, v rukách s vedrom a lopatkou. Šiel po uhlie do pivnice.

„Čo tu hľadáš?“ obrátil sa s otázkou na Štefana. A zrazu ho vraj napadol. Štefan sa začal brániť – ostrým bodákom. Michal „nešťastnou náhodou“ naletel na bodák, ktorý mu vnikol rovno do srdca. Potom bezvládne padol na zem. Príbeh z tieňa viniča mala sledovať i Olívia. Stala sa jediným svedkom, že sa príbeh takto odohral.

Spoločne potom ukryli bezvládne telo do pivnice a vošli do domu. Pri pohárikoch sa urobil plán, ako sa tela zbaviť. Na otázku vyšetrovateľa, prečo prípad hneď neoznámili, iba pokrčili ramenami.

Na druhý deň prišiel Štefan opäť do Bašoviec, na motorke. V pivnici sa snažil dať telo do pripraveného vreca. Nevmestilo sa doň, tak sekerou odťal obe nohy a rozdelené časti strčil so dvoch vriec. Spolu s Olíviou sadli na motorku a zastali pri Piešťanoch na osamelom mieste pri Váhu. Do vriec pribalili kamene a hodili ich do rieky. Chvíľu ešte pozerali na rozčerenú hladinu, a potom sa spolu vrátili do Bašoviec. Po dobre vykonanej práci vytiahla Olívia fľašu červeného vína.

Ideál čistej lásky

Láska medzi Štefanom a Olíviou pretrvávala aj počas vyšetrovania. Štefan vzal v pôvodnej výpovedi vinu na seba. K vražde sa vraj priznal, pretože: „Olívia mala vždy za ideál čistú lásku, ktorá nepozná prekážok. Myslel som, že keď vezmem spáchanie činu na seba, budem jej imponovať.“

Pred sudcami Krajského súdu v Bratislave v auguste 1972 však obaja zvaľovali vinu jeden na druhého. Štefan dokonca obviňoval z vraždy aj Olíviinu matku Emíliu. Tá sa súdneho procesu nedožila. Zrejme jej srdce nevydržalo nápor výčitiek svedomia, zomrela počas vyšetrovania.

Z výpovedí svedkov i súdnych znalcov sa začala skladať mozaika hrozného činu. Podľa znalcov bol pri vražde použitý bodno-rezný nástroj. Na tele nebohého však nenašli len jednu ranu, ako tvrdil Štefan, ale až štyri. Smrteľnou sa však stala prvá, dvanásť centimetrov hlboká. Vyšetrením krvi tiež dokázali závažný fakt, že Michal bol v kritickom okamžiku v silnom stave opitosti. V takomto stave nemohol napadnúť Štefana, ako on tvrdil v pôvodnej výpovedi.

Rozpory boli aj v tom, kedy ku tragédii malo prísť. Bašovské družstevníčky videli naposledy Michala 17. októbra ráno o pol piatej, keď išli kŕmiť ošípané. Cez osvetlený oblok sledovali Michala, ako sa nervózne prechádza po izbe. Syn zavraždeného na súde nevypovedal, avšak jeho učiteľka potvrdila autentickosť jeho výpovede. Podľa nej Stanislav videl svojho otca naposledy 18. októbra ráno, keď odchádzal do školy. Po návrate z nej už otca nebolo. K nešťastiu na dvore tak nemohlo dôjsť v pondelok večer, ako vypovedal Štefan.

Čítala sa aj svedecká výpoveď Michalovej svokry Emílie, ktorá tvrdila, že o ničom nevedela, pri vražde ani štvrtení nebola. „Nie je to pravda,“ oponovala pred senátom jej dcéra. „Mama spolu s nami robila plány, ako sa zbaviť mŕtvoly. Bol to jej nápad, aby sme Michalovo telo hodili do Váhu. Sama priniesla vrecia a pomáhala pri nakladaní obete na motorku. Štefan pôvodne navrhol, aby sme mŕtvolu zakopali v záhrade.“

Smiešne tresty

Pojednávanie sa prerušilo, pretože sa nevedelo nikomu preukázať, že vraždil on. Olívia stále tvrdila, že vraždil Štefan, on zas, že nebohá Emília. Krajský súd v Bratislave napokon odsúdil oboch obžalovaných pre nadržovanie k trestnému činu na tri roky straty slobody.

Našťastie, pre spravodlivosť sa týmto rozsudkom „prípad Bašovce“ neskončil. Kvalifikácia a výška trestu sa nepozdávala prokurátorovi, ktorý proti rozsudku podal odvolanie. Najvyšší súd SSR sa prípadom zaoberal v decembri 1972 a rozhodol ho vrátiť späť na opätovné prejednanie krajskému súdu.

Podľa obžaloby Štefan po dohode s Olíviou v októbri 1971 zavraždil jej manžela Michala a rozštvrtenú mŕtvolu odviezol na motocykli do katastra Hornej Stredy a tam ju hodil do Váhu. Senát na druhý raz odsúdil Štefana na 15 rokov odňatia slobody so zaradením do najvyššej nápravno-výchovnej skupiny. Trest Olívie ostal nezmenený – tri roky pre nadržovanie k trestnému činu.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 29, ktoré je v predaji od 25. júla.