Viera Dusíková: Uzdravenie
Počas života plného prekvapení, s tromi pôrodmi, jednou rakovinou, s mužom, ktorý odišiel za prácou do zahraničia, som toho už zažila požehnane. Ani po roku hľadania si môj bývalý spolužiak, manžel, otec mojich troch detí, hrdý chlap po päťdesiatke, nenašiel v krajine pod Tatrami primeranú prácu. V spojenom kráľovstve, v zmätku kolonizovaných národov, sa učí asi desať typov výslovností (ne)spisovnej angličtiny. Spoznáva reč, ktorá mu tu, na Slovensku, má po návrate z Británie otvoriť zabuchnuté dvere k pracovným možnostiam. Sotva však primeraným vzdelaniu.
Keďže sme už na pracovnom trhu obaja, ja i on, ako generácia v kategórii ohrozených, som vlastne šťastným človekom, že zatiaľ ešte pracujem. Možno raz dôjde i k tomu, že budem musieť predať môj krásny piešťanský kroj, ktorý mám v hornej polici spálne. Izbu som po odchode muža prenechala chorej mamičke. Ak by ostala v nemocnici, už tu nie je.
Ja spávam tam, kde momentálne neprekážam. Raz tu, raz tam. Ako mucha na plafóne. Mám síce kroj, ale nechodím spievať s „dievčatami“ z Povoje, hoci sa tam chystám skoro dvadsať rokov! Stále nemám na nič čas.
O chvíľu mám 53 rokov. Náladu spravidla dobrú vďaka schopnosti odbúravania kyseliny, asi mliečnej, v organizme. Tak som sa už ako 32-ročná stala pre anesteziológov onkológie objektom skúmania. Vraj o mne prednášajú študentom medicíny. Som teda pozitívnym príkladom prezentácie toho, ako sa človek dokáže zbaviť stresu z bolesti aj po agresívnom zákroku. Viem sa tešiť zo života! Dážď a nečas mi nepokazia deň. Zlí ľudia áno. Na nich je aj moja kyselina krátka.
Spomínam si. Všetci pacienti už išli domov, len okolo mňa ešte stále lietali lekári. Prečo? Asi preto, že som mala ešte chvíľu levitovať na tejto krásnej slovenskej zemi. Načo? Aby som sa dožila čias, keď si nemôžem dovoliť pár týždňov voľna?
„Mami, načo si nás mala? Vieš, aký by bol tvoj život krásny?“ pýtava sa moja dcéra. Na takéto otázky nepoznám odpoveď. Bez detí by som bola ako dom bez oblokov.
Možno sa mi raz navzdory času, sebe i povinnostiam podarí prevetrať piešťanský kroj s čipkovaným kriezlom aj rukávcami. Možno v ňom aj začnem chodiť na reportáže ako Jozef Banáš na besedy. Možno budem na smiech. Že som Slovenka? Že mám rada prírodu? Ale poznám len tú našu? Že neviem inú reč, len tú, ktorou rozpráva moja mamička, deti, muž, súrodenci, susedia, priatelia? Mám sa ísť hanbiť do kúta? Alebo zapnem receptory a kyselina to vyrieši? Ja to ovládam učebnicovo. Ale čo iní? Veď na to, aby sa človek mohol uzdraviť, nemusí nutne najprv ochorieť.
Nám, Slovákom sa to podarilo. A čo teraz?
