Komentár: Zašlý lesk a súčasná nostalgia Piešťan! (1.)

Ale skúsme si najprv trochu pričuchnúť k tomu, čím boli Piešťany v toku stoviek rokov histórie.

Stopy osídlenia okolia Piešťan pochádzajú už zo štvrtohorného pleistocénu. Kamenné nástroje človeka neandertálskeho typu boli objavené v neďalekej obci Banka a v jaskyni Čertova pec. V ostatnej ľadovej dobe sa k nezamŕzajúcim termálnym prameňom sťahoval človek – lovec mamutov. V 5.-6. storočí prichádzali do oblasti prvé slovanské kmene.

Časy Veľkej Moravy z 9. storočia pripomína veľmožský dvorec Kostolec na skalnom ostrohu nad Váhom nad obcou Ducové. Prvá písomná zmienka o Piešťanoch pochádza z roku 1113. Nachádza sa v druhej Zoborskej listine, vydanej uhorským kráľom Kolomanom I. Piešťany (Pescan) sa tu spomínajú ako obec susediaca s Trebaticami. V rokoch 1299, 1301-1321 súčasť panstva Matúša Čáka Trenčianskeho. Po jeho smrti sa časti jeho majetkov zmocnil kráľ Karol Róbert z Anjou.

Piešťany boli aj kráľovským majetkom a súčasťou hradného panstva Tematín. V roku 1348 daroval kráľ Ľudovít I. hrad a panstvo Tematín magistrovi Mikulášovi Kontovi. Po vymretí tohto rodu ich od kráľa Ľudovíta II. získal Alexej Thurzo.

Rozvoj kúpeľníctva už v 16. storočí

Dejiny mesta sú úzko späté s rozvojom kúpeľníctva v 16. storočí. Prvý podrobný opis prameňov pochádza od prefekta Šarišského hradu a kráľovského radcu Juraja Werhnera z roku 1545 v knihe Správa o podivuhodných vodách Uhorska. Neskoršie opisy sú od lekára rakúskych cisárov Johanna Crata de Crafheima (1571), osobného lekára pápeža Sixta V. Andrea Bacciusa Elpidianusa (1588), nemeckého cestovateľa Martina Zeillera (1632).

Najslávnejší opis kúpeľov pochádza od Adama Trajana v básni Saluberrimae Pistinienses Thermae (Uzdravujúce piešťanské kúpele) z roku 1642. V tom istom roku Piešťany dostali mestské výsady a jarmočné právo a vyvíjali sa ako zemepanské mestečko.

Okolo prameňov kúpeľná osada Teplice

Prvá písomná zmienka o osade Teplice pochádza z roku 1599. V centre stál ubytovací hostinec a panský dom pre šľachtu. Osada sa postupom času spojila s obcou Piešťany a dnes tvorí historické centrum.

V roku 1720 daroval panovník Karol VI. panstvo Hlohovec a s ním i Piešťany Jánovi Leopoldovi Erdödymu. Erdödyovcom patrilo mestečko Piešťany až do roku 1848, a kúpele až do roku 1940.

V roku 1772 sa v Piešťanoch objavil významný balneológ, profesor Henrich J. von Cranz. Až po jeho návšteve postavili prvú stálu budovu kúpeľov, dosiaľ sa používali iba jamy vykopané v zemi.

Začiatkom 19. storočia (1820-1822) dal Jozef Erdödy vybudovať v klasicistickom štýle prvé murované kúpeľné budovy, ktoré boli dobudovávané a prestavované v priebehu celého 19. storočia, od roku 1923 známe pod názvom Napoleonské kúpele.

Začiatkom 19. storočia sa liečba uberala pokrokovou, lekársky podloženou metódou pod vedením doktora F. E. Scherera, nájomcu kúpeľov, zakladateľa Vojenského kúpeľného ústavu v roku 1863, a autora monografie o kúpeľoch.

Winterovci dali mestu súčasný charakter

V roku 1889 dostala kúpele do prenájmu od rodiny Erdödyovcov firma Alexander Winter a synovia. K tomuto obdobiu sa viaže najväčší rozkvet kúpeľov a mesta, dochádza k veľkorysej výstavbe kúpeľných objektov a Piešťany sa stali známe v celom svete. Zaslúžil sa o to najmä syn Alexandera Wintera, Ľudovít Winter, slovenský podnikateľ židovsko-maďarského pôvodu, nájomca, budovateľ piešťanských kúpeľov a tvorca ich svetového mena.

Rozvoj prerušila prvá svetová vojna, v kúpeľoch sa začali liečiť ranení vojaci a dôstojníci. Počas tejto vojny bola postavená liečebňa Pro patria (Za vlasť).

Vo februári 1917 sa v hoteli Thermia Palace stretli traja cisári – nemecký cisár Viliam II., rakúsky cisár Karol I. a bulharský cár Ferdinand I. Rokovali tu o ďalšom vedení vojny a tu aj spečatili svoj osud.

V medzivojnovom období prúdili do kúpeľov desaťtisíce hostí, medzi nimi mnohé významné osobnosti (Richard Tauber, Henny Porten, Selma Lagerlöfová, Alfons Mucha, ale aj indickí maharadžovia).

Druhá svetová vojna rozmach zastavila

Po vypuknutí druhej svetovej vojny nastala úplná ekonomická stagnácia. V roku 1940 došlo k zoštátneniu kúpeľov, v roku 1948 k ich znárodneniu. Nový nádych rozvoja kúpeľníctva zabezpečil až zákon o preventívnej starostlivosti z roku 1951. Od roku 1945 užívajú Piešťany štatút mesta, od 1956 štatút kúpeľného mesta medzinárodného významu, od roku 1996 okresného mesta.

To sa však Piešťany ocitli v realite dnešnej doby. Vlastnícke pomery v meste poznačili 90. roky v časoch divokých privatizačných prešľapov obdobia mečiarizmu, samotné mesto strácalo vplyv nielen na kúpele, ale i na kompletnú turistickú infraštruktúru. Do privátnych rúk sa dostali i všetky ubytovacie zariadenia či lukratívne parcely priamo v meste, ale aj v jeho tesnej blízkosti.

Nové časy, definitívny koniec doby slávy

Radnica ako taká v tom období stratila dosah na čokoľvek, s čím kúpeľný či turistický priemysel súvisí. A práve v tomto divokom období privatizácií kúpalisko Eva, hotel Slovan, následne Lipa či romantická Červená veža začali cestu svojej záhuby.

Postupne sa k nim pridal i v súčasnej dobe hroziaci zánik osobnej leteckej dopravy. Ten sa však nezačal, ako sa verejnosti snaží vnútiť piešťanská radnica, vo chvíli, keď trnavský župan ohlásil zámer zlikvidovať letiskovú spoločnosť, ktorá ho prevádzkuje. Začiatok konca prišiel tesne po nežnej revolúcii, a to v dobe, keď sa vnútroštátna letecká doprava stala ekonomicky neudržateľná a pravidelné linky do kúpeľného mesta prestali lietať.

Civilnú leteckú dopravu zachraňovali nepravidelné spojenia zabezpečované turistickými spoločnosťami. Zásadnú ekonomickú infúziu dostávalo letisko cez armádu, vďaka prítomnosti jej leteckých jednotiek.

Prišlo však obdobie znižovania počtov vojakov s dosahom i na vojenské letectvo a armáda svoju prítomnosť stiahla len na tri svoje letiská. V súčasnosti si postačí so základňami pre bojové a obranné letectvo na Sliači, pre svoje dopravné letecké krídlo v Kuchyni na Záhorí a vrtuľníkový roj má svoje sídlo v Prešove.

Štát o piešťanské letisko nemá záujem

Na piešťanskom letisku nemá armáda záujem organizovať už ani len svoje letecké dni, získalo ich to na Sliači. A tak letisko definitívne stratilo svojho strategického partnera odchodom posledného vojaka z katastra kúpeľného mesta.

Od tej doby už len živorí. Z výsostne štátneho letiska financovaného z rozpočtu prostredníctvom armády sa postupne transformovalo na akciovku vlastnenú miestnymi samosprávami a malou časťou štátu.

Výsledok je dnes vidieť. Štátnu bezodnú kasu dotácií sa nepodarilo nahradiť a žiadny „strategický“ partner, ktorý by ho zmysluplne peniazmi kŕmil, sa nenašiel.

Súčasné vedenie mesta tvrdí, že zlyhal manažment. Odpoveď znie – možno je na tom niečo pravdy. Ale možno aj nie. A možno je to len neschopnosť radnice vidieť holú realitu.

Dočítate sa v dvojčísle Piešťanského týždňa, ktoré je v predaji od 20. decembra.