Anka Šišková pečie celý deň s kamoškami
Veľa ľudí nemá rado Vianoce a ešte menej Veľkú noc. Keď sa s nimi rozprávam a pýtam sa ich prečo, odpovedia, že je to len biznis, zhon a nezmyselné polievanie vodou. Preto vždy najradšej odcestujú, aby sa tomu humbugu vyhli.
Ja to mám úplne opačne. Od detstva som sa tešila na každý sviatok, lebo sa konečne zišla rodina a moji rodičia boli s nami. Vianoce boli u nás najkrajšie rodinné obdobie. Mama varila a všade to voňalo, moji starší bratia rozprávali nesmierne zaujímavé veci a púšťali hudbu, ktorá nešla zo socialistického rádia. Mama varila všetky tradičné jedlá, ktoré robila aj jej mama, a ja aj moji bratia v tom pokračujeme. Myslím si, že tradícia prežije, lebo aj moje dcéry milujú Vianoce a naše špeciálne menu.
Už dva týždne pred Vianocami sa začala príprava na sviatky. Najprv sa napiekli perníčky a suché pečivo a pár dní pred Vianocami sa dopekali medové rezy, karamelové košíčky alebo iné zákusky. Umývali sa okná, vymetali všetky kúty v dome a na Štedrý deň museli byť aj prezlečené periny. Musím povedať, že túto časť príprav až tak nedodržiavam, jednak ma to nebaví a ani nemám čas. Zato sme si vymysleli inú tradíciu.
Každý rok pred Vianocami pečieme spolu so Szidi (Tobias – pozn. red.), niekedy sa pridajú aj iné kamarátky, všetky koláčiky naraz a celý deň. Ráno si spravíme plán, čo to tento rok bude, potom spolu nakúpime a už to fičí.
Ja zamiesim všetky cestá a Szidi vykrajuje, vaľká, šľahá a je neuveriteľne rýchla. Pečieme desať až pätnásť druhov, popíjame varené vínko, rehoceme sa a do večera sú plné misy. Keď nás je viac, je ešte veselšie a viac koláčikov. Na záver sa robia bomby a tam sa pomrvia všetky polámané koláčiky a aj okraje z nich. Zhorené tam fakt nedávame! Väčšinou pečieme u Szidi v dome, takže jej traja chlapi tiež pomáhajú, lúskajú orechy, pochvaľujú si vianočnú vôňu, ochutnávajú a najmenší tvorí z cesta zvieratká a iné potvory. Po polnoci zmorené, ale šťastné skončíme a v špajze sa kocháme pohľadom na naše dielo, ktoré je uložené na zemi na mramorovej lesklej dlažbe.
Prvý rok, vždy, keď som vošla do špajze, som kričala: „Čo je tam vyliate?“ A Szidi mi odpovedala: „Nič, to sa tak leskne ten mramor!“ Dosť sme sa na tom zabávali až do chvíle, keď som niesla poslednú várku. Šmyklo sa mi, chytila som sa police, na ktorej bol bazový sirup v päťlitrovej sklenej fľaši, a ten šup na naše krásne vyzdobené koláčiky. Tak konečne tam bolo naozaj niečo vyliate! Časť koláčikov sme zachránili a z ostatných boli zase bomby. Ale lepkavý sirup Szidi utierala rok a zvláštne bolo, že bol v celej kuchyni. Asi som ho tam rozniesla ja na papučiach. Ale to je tajomstvo!
