Piešťanský umelec chce A. Srholcovi postaviť monument

A. Srholec bol významný slovenský rímskokatolícky kňaz a salezián, spisovateľ a charitatívny pracovník, zakladateľ a riaditeľ resocializačného centra Resoty. Počas komunistického režimu si však užil množstvo príkoria. Zomrel vo veku 86 rokov v januári tohto roku.

O dôvodoch, pre ktoré chce P. Bratranec monument v kúpeľnom meste postaviť, porozprával aj pre Piešťanský týždeň: „V dnešných časoch, keď sa heroizujú a glorifikujú nacistickí kolaboranti a stavajú sa pamätníky komunistickým vlastizradcom a vrahom, vzdajme poctu jednému z nás, ktorý ostatných prevýšil. Je našou povinnosťou šíriť Srholcov odkaz aj budúcim generáciám. Nesmieme dopustiť, aby jeho meno skončilo na smetisku bezvýznamných. Naopak, malo by mu patriť čestné miesto medzi velikánmi národa.“

Umelecký monument s dominantným žiarivo bielym krížom autor nazval Pocta Antonovi Srholcovi. Má byť podľa neho na mieste, kde ho budú môcť ľudia uvidieť, prejsť okolo, zastaviť sa a zamyslieť nad odkazom a myšlienkou, ktorú nám tento významný katolícky duchovný zanechal. Motív návrhu monumentu vychádza z iniciálok Srholcovho mena, pričom vrchná časť spolu s krížom tvorí písmeno „A“ a veľký celok s úmyselne zahrdzaveného kovu písmeno „S“. Zároveň monument ako celok znázorňuje rybu, symbol raného kresťanstva.

Anton Srholec sa narodil ako jedno zo siedmich detí rodičov maloroľníkov. Študoval na gymnáziu v Skalici, v Trnave a v Šaštíne. Už v roku 1946 vstúpil do saleziánskej spoločnosti s cieľom venovať sa výchove chudobnej mládeže. Nakoľko v roku 1950 komunistický režim rozpustil všetky rehoľné spoločnosti, mohol maturovať v roku 1951 v Bratislave už ako civilná osoba. Keďže mu nebolo v tom čase umožnené študovať teológiu, pre ktorú bol rozhodnutý, v roku 1951 sa pokúsil (ako mnoho iných mladých ľudí) ilegálne prekročiť hranice, aby v cudzine dosiahol svoj cieľ. Útek sa nevydaril, preto skončil v skupine asi dvadsiatich podobne obžalovaných a bol odsúdený za trestný čin pokusu o nepovolené prekročenie štátnych hraníc. Skupina bola odsúdená spolu na 289 rokov väzenia. A. Srholec vo väzení strávil desať rokov, prevažnú časť z toho v uránových baniach v Jáchymove. Z väzenia ho prepustili s posudkom: „Schopný vykonávať akúkoľvek manuálnu prácu.“

Po návrate z väzenia bol ešte desať rokov robotníkom. Neprijali ho ani za skladníka do továrne, preto pracoval na stavbách, v továrni na výrobu betónových prefabrikátov a pri vysokých peciach v ostravských oceliarňach. Vo väzení aj ako robotník stále študoval. V roku 1969, v období tzv. pražskej jari, dostal povolenie odísť do Talianska. Za kňaza ho vysvätili 17. mája 1970 v Ríme.

V dobe, keď desaťtisíce ľudí z Československa emigrovali, Srholec i pri znalostiach cudzích jazykov sa vrátil domov v presvedčení, že tu môže byť osožnejší. Doma ho však čakali roky perzekúcie od komunistických pohlavárov. Povolenie pre výkon kňazstva od vtedajšieho režimu nikdy nedostal.

Posledné štyri roky pred pádom totalitného režimu pracoval ako skladový robotník. Revolučné udalosti ho zastihli už ako dôchodcu. Svoj život prežil v skromných podmienkach a po roku 1989 sa venoval charitatívnej činnosti. Zriadil sociálne zariadenie pre bezdomovcov v Podunajských Biskupiciach. Za prácu v sociálnej sfére a aktivitu v oblasti ľudských práv počas komunistického režimu dostal množstvo ocenení od štátnikov, akademickej obce, ale aj zahraničných cirkevných hodnostárov. V Bielom dome ho prijal i americký prezident Bill Clinton.

„Neopovážim sa agitovať pre ‚chodenie do kostola‘. Už dávno to prestalo byť ukazovateľom viery,“ znel jeden z výrokov A. Srholca, pre ktoré sa netešil obľube slovenských cirkevných pohlavárov.

Za materiál navrhovaného trojmetrového monumentu zvolil P. Bratranec kov. Jeho väčšia časť má byť úmyselne zhrdzavená ako symbol hrdzavých mreží, cez ktoré museli ľudia počas totalitného režimu za svoje slobodné myšlienky pozerať na neslobodný svet.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 42, ktoré je v predaji od 18. októbra.