Už kráča „na štekloch“ po nebeských výšinách
Štíhla, drobučká, na vysokých
opätkoch, so žiarivým úsmevom na
tvári. Taká bola Mirka Gajdošíková,
rodená Nekorancová, z Veľkého Orvišťa.
Poznala som ju z elektriky ako
stredoškoláčku, vždy pekne upravenú,
vyfintenú. Potom som ju vídavala
v partii aj s jej mužom, neskôr
s kočíkom. Netušila som, že ju o pár
rokov nato opäť stretnem v piešťanskom
kníhkupectve. Bola jeho dušou,
veď milovala knihy – nadovšetko.
Ešte v nedeľu 4. septembra mi poslala e-mail, v ktorom upozornila na knihy týždňa – Matematika v komikse a Sully – Zázrak na rieke Hudson. O pár hodín nato sa jej zatočil celý svet a ona prestala vnímať jeho realitu. Mladá – ako ja. Alebo stará? Mladá – na zomieranie, zrelá na život. Ťažký a zložitý. Plný emócií. Ako básnici. Pre mňa bola Mirkou Parížankou alebo piešťanskou Manon. Tak som si ju v duchu pomenovala.
Vídala som ju po večeroch, keď unavená kráčala z kníhkupectva. Bola tam stále. Aj na besedách v knižnici či v PIC-ku. A keď nebola tam, túžila byť s niekým, dlho do noci… Osamelá ako mnohé ženy, keď im deti vyletia z hniezda. Stále usmiata – pekne upravená, pestovaná. Klamala telom? Na perách úsmev, v očiach smútok? Tak som ju stretala, naoko pohodovú a veľmi milú. Žienku, ktorú nezaškatuľkujete. Silnú, a predsa takú krehkú. Krehučkú. Mirku. Zbohom. Za všetkých priateľov aj čitateľov.
