Viera Dusíková: Bezmocnosť

  • Editoriál / Blogy
  • 3. júla 2016, 19:38
  • Autor:Viera Dusíková

Hurááá, prázdniny! Najkrajšie
som prežívala buď na Modrovke,
v Bytči či v osade U Januškov.
Brodili sme sa potokmi, máčali
nohy vo Váhu, do rieky som
sa vždy bála vstúpiť, lebo som nevedela
plávať. Zato som si odtiaľ
odniesla zopár otvorených rán na
rozrezanej nohe, otras mozgu či
pupáky od žihľavy. Do nemocnice
som nechcela ísť ani za svet. Pripadala
mi hrozná. Preto som krvácajúcu
nohu radšej omotala toaleťákom
a otras mozgu zatajila.
Ešte v ten deň sa príznaky ukázali
samé. Klamstvo malo krátke nohy.
Do nemocnice som i tak zavítala.
Na počudovanie – bolo mi tam
fajn. Lekári mi nedovolili vstať,
jedlo mi ošetrovateľky nosili až
do postele a hoci nechutilo, sestričky
to vyvážili milým úsmevom.

Toto všetko mi zišlo na um, keď som tento týždeň s vyplazeným jazykom kráčala za mamou do nemocnice. Hľadala som úsmev. Nenachádzala. Len kedy – tedy sa mi tejto pocty dostalo od sestričiek, ktoré slúžili v dni, keď bola moja mama pekne oblečená, obriadená a pri zmysloch, takže sa vypytovala, ako sa máme, čo je nové na Modrovke, a či tam už pokosili cintorín.

Darmo by som však hľadala úsmev na tvárach tých, čo ho samy potrebujú ako soľ. Keď majú službu, ich pacientka vyzerá ako obeť drogovej závislosti. Myslím si, že aj ňou je. Chápem, že je jedným z najťažších pacientov, akých na oddelení majú, a chápem aj pohnútky zdravotníckeho personálu. ALE. Prečo je jeden deň v nemocnici tak a druhý onak? Nad týmto si lámem hlavu a dokonca som pri premýšľaní tak zakopla, že som to zakopnutie začala vnímať ako prst Boží. Hruďou som narazila na obrubník, rozbila si koleno, lakeť, a v strašnej bolesti som sa rozplakala. Nie nad sebou a vlastným úrazom. Lež nad nemohúcnosťou, ktorá ma v nemocnici trápi. Ako to vydržať?

Nemôžem rozprávať o všetkom, lebo v konečnom dôsledku som vďačná, že mamu, ktorú za ten svet nechceli v Piešťanoch operovať, lebo sa obávali, že im pod nožom zomrie, napokon zoperovali v Trenčíne. Sú to machri! ĎAKUJEM! Lenže čo nastalo potom? Dezorientovanú, s klinom v stehne čochvíľa prevážali nazad. Že to chúďa vôbec prežila. Čo na tom, že je v dňoch, keď jej podajú tie hrozné lieky, ktoré si každých desať minút vypytuje, ako cez Košice? Čo na tom, že trpí, že nespolupracuje? Čo na tom, že plačeme a domáhame sa niečoho, ani neviem čoho? Útecha, že napríklad v Londýne je to ešte horšie, mi nepomáha. Myslím na časy detstva, keď mi moja mama núkala krupicovú kašu, pričom hovorievala:

„Za mamičku, za babičku…“ Teraz to robím ja.

Prázdniny sú také. Raz veselé, raz smutné. Kým sme mladí, sú veselé. Keď zostarneme, ich čaro sa akosi vytráca. Prečo je to tak?

0 Shares

Najnovšie správy

V úvode apríla sa na Banke konalo jarné upratovanie obce. Organizovala ho obec od ôsmej hodiny rannej až do obeda,…
  • 15.04.2024, 16:46
  • Spravodajstvo
Dnes je utorok 16. apríla. Tento deň je Svetovým dňom hlasu. Meniny má Dana, Danica.
  • 16.04.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je pondelok 15. apríla. Tento deň je Svetovým dňom umenia. Meniny má Fedor.
  • 15.04.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
utorok, 16. apríla 2024
Meniny má Dana, Danica, zajtra Rudolf