Storočného oslávenca posadili v Krakovanoch na skúter

A. Pekarčík vychoval s dvomi manželkami deväť detí. Všetky sa tešia dobrému zdraviu a na oslavu, ktorá sa konala v sobotu 11. júna v reštaurácii Starý šenk v Krakovanoch, prišli i vnúčatá a pravnúčatá. Dohromady ich je 24.

Veľká rodina – dupľovaná oslava, tanec, spev, dobroty. Prišli takmer všetci, aj najstaršia dcéra z Nemecka či vnučka s pravnukom z Anglicka. Pred Starým šenkom zastali i príbuzní z Čiech a Slovenska. Poniektorí dorazili pešo – z domu, kde vyrastali, pretože ostali verní Krakovanom. Žijú kúsok od kostola, na Hlavnej ulici, a keď sa z veže na druhý deň v nedeľu dopoludnia ozvali zvony, poďakovali spolu s kňazom Antonom Zóňom Bohu za dar zdravia a lásky, ktorým obdaril ich starčeka. „Keď som bol maličký, volali ma Jantek po ‘goralsky‘, ale mama mi vravievala aj Jantečku,“ pustil sa do rozprávania oslávenec.

A. Pekarčík sa narodil 6. júna 1916 v Oravskom Veselom v rodine robotníka Karola Pekarčíka. Jeho matka Mária porodila osem detí. Brat Karol, ktorý ostal žiť na Orave, zomrel minulý rok, dožil sa 101 rokov. Z ôsmich detí žije ešte 91-ročný Rudolf v Tlmačoch. Jeho syn a dcéra bývajú v Piešťanoch.

„Nemali sme čo jesť, tak som šiel už ako štvorročný do služby. Kravy, ovce i barany som pásaval. Sám som chodieval na lúky a ovečky za mnou. Gazda mi za prácu dal napiť sa mlieka, ale to mi nestačilo. Bol som viac hladný ako sýty. Často som v poli vylúskal suchý bôb a zjedol ho. Lesných plodov tam, kde som pásaval, nebolo veľa,“ zaspomínal si na detstvo strávené na Orave A. Pekarčík.

V rodnej dedinke navštevoval i miestnu školu. Písal grifľom na tabuľku. Chlapec rástol na muža, v Jasenici sa zoznámil s prvou manželkou Máriou. Porodila mu šesť detí, jedno zomrelo, no nedožila sa dlhého veku, zomrela ako 36-ročná. Vdovca si potom vzala mladučká Žofia Gocoljaková zo Siheľného. Bola milá a láskavá, a Máriine deti ju tiež mali radi. Spolu vychovali deväť zdravých potomkov. „Je zvláštne, že si nespomínam na to, čo som včera jedol, ale spomeniem si napríklad na to, ako sme vyhoreli. V Oravskom Veselom sme mali tiež podobne ako tu, v Krakovanoch, dom blízko kostola. Susedovi sa chytila šopa, blízko bol náš dom. Aj pes zhorel, nestihli sme ho odviazať. Zachránili sme si len životy,“ zaspomínal si starček.

S hrôzou rozprával o vojne, bombardovaní Nemecka spojeneckými vojskami, pretože v tom čase pracoval v Endeme ako prístavný robotník, ktorý z lodí prekladal spolu s východniarmi zo Slovenska štrk. „Keď sme tam prišli, v prístave nebolo nič, vybudovali sme si baraky, kde sme bývali v izbičkách zoradených ‘do kolesa‘. Zažil som hrôzy, ktoré sa nedajú popísať. Strašne to tam bombardovali – stále dokola. Raz Endem, potom Wilhmshafen, Hamburg a zasa odznova. Bomby padali, mnohí z nás zahynuli, ja som sa zachránil. Ďakujem Pánu Bohu.“

A. Pekarčík si spomenul na najdlhšiu vojnovú zimu. Bola na prelome rokov 1943/1944, keď sneh napadol na začiatku novembra a roztopil sa až koncom mája. Túto zimu prežil pri Námestove, blízko frontu. „Vtedy boli veľké snehy, museli sme ich odhadzovať z cesty, Rusi sa k nám ani nemohli dostať, aby obsadili územie. Prišli len po Bobrov,“ uviedol starček. Súvislá snehová prikrývka vtedy na Orave trvala takmer dvesto dní.

V čase, keď s manželkou prišiel po požiari o dom, hľadali príbytok po celom Slovensku. Rozhodli sa kúpiť si dom s veľkým pozemkom a maštaľami v Krakovanoch. „Tu sa mi páčilo, ľudia nás prijali. Moja Žofia už dávno nie je so mnou. Bola pracovitá, robila na družstve, okopávala, chodila do repy, chmeľu, do mrkvy. Z Vrbového som z práce chodieval domov na motorke a ponáhľal sa do role. Aj deti robili. Všetci sme pracovali,“ skonštatoval starý pán.

A. Pekarčík dostal do vienka niekoľko darov, ktoré ho držia pri živote. Nepokazí žiaden žart, je striedmy v jedle i v pití, žije zdravo a na svoj vek je čulý. Rozmýšľa racionálne. V čom tkvie jeho recept na dlhovekosť? „Veľa pracoval, miluje mlieko a mliečne výrobky, najmä ovčí syr. Je láskavý, starostlivý a srandista,“ skonštatovala jeho dcéra Božena Chalásová.

Starký sa rád pohybuje po veľkej záhrade, ktorú má za domom. Obdivuje poštové holuby, obtrháva pažítku, kedysi mal úle, o ktoré sa staral. Okolo Janteka je plno kvetov, zelene, vtáčieho spevu a ľudí, ktorí sú mu blízki. Hoci ako maličký nemal ani ovsený chlieb či kúsok slaninky od skúpeho gazdu, teraz je bohatý, ale nie hmotnými statkami. Má rešpekt, lásku a obrovskú rodinu. Šťastný to muž!

Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 24, ktoré je v predaji od 14. júna.