Dubajské svietiace fontány rozplačú aj statného chlapa

Český scenárista B. Ludvík sa v rámci kariéry venoval aj tvorbe seriálov o vežiach a pozorovateľniach. „Som ctiteľ rozhľadní. Je preto jasné, že keď som sa pred štyrmi rokmi dočítal, že sa v Dubaji, čo nie je až tak ďaleko, otvára najväčšia veža na svete, povedal som si, že by som sa na miesto chcel pozrieť. Len som to tak utrúsil pri večeri a Eva, moja pravá, ľavá, stredná ruka, sa počas večere pripojila na internet a spýtala sa ma, kedy by som mal čas,“ začal rozprávanie B. Ludvík. Pani domu kúpila kliknutím na internet letenku a dvojica sa mohla pripraviť na výlet. „Druhý dôvod je ten, že Dubaj žije v púšti z mojich, vašich peňazí. Pretože my sme tí, čo kupujeme ropu v podobe benzínu alebo nafty,“ uviedol.

Dubaj, mesto postavené v púšti, pôvodne slúžil miestnym ako malá rybárska dedinka. Dnes už má viac ako dva milióny obyvateľov, spektrum tamojších ľudí je skutočne široké a pôvodných Dubajčanov je tam len minimum.

Cestovatelia napokon vyrazili koncom februára 2012. Z dubajského letiska sa do mesta prepravili taxíkom, vystúpili do ohromnej horúčavy. „V uliciach bolo 45 stupňov. Jedinou záchranou boli nákupné centrá. Tam sme sa vždy vychladili, aby sme vôbec mohli vyjsť von,“ zaspomínala Eva Svobodová. Klimatizované sú v meste dokonca i autobusové zástavky.

Metro bez vodiča

Jednou zo zaujímavostí, ktoré si cestovatelia určite nechceli nechať ujsť, bolo dubajské metro. „Jazdí nad zemou, je presklené a nemá vodiča. Môžete sa teda postaviť do prvého vagóna a cez veľké sklo pozerať pred seba,“ povedal B. Ludvík. V metre sú vyhradené vozy pre ženy, cudzincov a miestnych. „Nedopatrením sme spolu raz vstúpili do vagóna vyhradeného pre ženy s deťmi. Prišla za nami krásna stewardka a veľmi zdvorilo nás vykázala,“ doplnila E. Svobodová.

Na prehliadku najvyššej stavby sveta, Burj Khalify, si vstupenky kupovali vopred, dnu už prechádzali len okolo veľkých obrazoviek predstavujúcich mnoho informácií o výstavbe budovy. „Problém tejto veže je ten, že sa vám nezmestí do kamery,“ usmial sa B. Ludvík. Rýchlovýťahom, mimochodom českej výroby, sa vyviezli až na 124. poschodie. „Prekvapilo nás, že sme sa dívali z veľkej výšky, no keď sme sa pozreli hore, bol nad nami ešte kus budovy. Vyššie sa ísť nedá, sú tam len privátne apartmány,“ zaspomínala E. Svobodová. Ako správna žena si chcela odniesť i suvenír, na rozhľadni sa nachádza automat na zlaté tehličky. „Chcela som si takú tehličku kúpiť, ale nepodarilo sa mi to, pretože ten ‚zlatomat‘ práve nebol v prevádzke na platobné karty. Bola to len malá placka ako prívesok na krk za 2500 českých korún,“ porozprávala cestovateľka.

Nepredpokladaným zážitkom sa pre dvojicu stalo spievajúca fontána. „Súčasťou veže, o čom sme dopredu nevedeli, bolo modravé jazero, vybavené tisíckami vodných trysiek. Keď sa zatmie, začne sa obrovská svetelná šou,“ povedal B. Ludvík, ktorý sa pri pohľade na divadlo neubránil slzám. Emotívny zážitok z kozmopolitného miesta, plného možno až gýčovej krásy, si dvojica bude pamätať navždy.

Lietadlo im uletelo

Ak sa do Dubaja chystáte, vyčleňte si pred odletom skutočne veľa času. E. Svobodovej a B. Ludvíkovi lietadlo uletelo. „Vstúpili sme do haly a prepadli sme sa do priepasti blúdenia a malého hororu. Skutočne nie sme nejakí lajdáci, ale leteli sme s nízkonákladovou spoločnosťou, ktorá nemá predplatenú odbavovaciu prepážku. Riešia to teda u spriatelenej spoločnosti, no zabudli nám to povedať,“ spomenula E. Svobodová. Sadli si preto na kávu a očakávali, kedy vypíšu ich let. Po čase sa im to však nezdalo, začali preto hľadať svoju bránu. Našli ju až 50 minút pred odletom, pracovníci ich však už do lietadla nepustili. Prenocovať na letisku, zakúpiť si nový palubný lístok za plnú cenu a predĺžiť si výlet o jeden deň už síce museli, no napriek všetkému sa Dubaja plánujú vrátiť opäť.

Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 22, ktoré je v predaji od 31. mája.