Motorkárka zdolala tisíce kilometrov na ceste do Kirgizska

„Nejazdím závodne ani profesionálne, dokonca do dvadsiatich troch rokov som nejazdila vôbec,“ začala svoje rozprávanie V. Merková. Po skúsenostiach zo zadného sedadla motoriek priateľov zatúžila ovládať stroj sama. Krátko po získaní vodičského preukazu sa s vtedajším priateľom rozhodli, že zdolajú východ Európy a časť Ázie a dôjdu na motorkách až do Kirgizska. V. Merková preto začala trénovať jazdenie a vybavovala si víza. Narazila i na menší problém: „Ženy, pri balení sa na tri týždne máte k dispozícii jeden kufor. Polovicu z toho, čo si bežne beriete na dovolenku, musíte vyhádzať.“

Končia kravy, začínajú ťavy

Dvojica začala svoju osemtisícovú 23-dňovú cestu v obci Trenčianska Teplá, ako prvé prekročili hranice s Poľskom. „To sme len prebehli, rovnako i Ukrajinu. Krajina je podobná ako u nás, možno sa len popri cestách pohybuje viac kráv a psov,“ povedala motorkárka. „Prechádzali sme aj okolo doneckého letiska. Vtedy tam ešte nebola vojna,“ spomenula V. Merková.

Prechod cez ruské hranice trval asi päť hodín, v tom čase zažili prvú noc v stane. „Nemohla som zaspať. Ľahla som si k zipsu, pozerala jedným okom von a čakala, kedy sa niečo stane. Potom sme zistili, že neďaleko bola krčma. Preto sa odtiaľ ozývali hlasy,“ uviedla motorkárka. Po prebudení nasledovala jazda po dlhej rovnej diaľnici. Každým metrom sa však ľudia o cestovateľov viac zaujímali, pýtali sa na dôvod cesty.

Vo chvíli, keď dvojica prešla hranicami s Kazachstanom, zmizli kravy a objavili sa ťavy. „Sú navoľno, prechádzajú sa. Vodiči im zastavia, počkajú, maximálne trošku zatrúbia, aby pridali do kroku,“ podotkla V. Merková. Hlavným cieľom dvojice bolo vidieť v krajine Kaspické more a oddýchnuť si na pláži. „Hľadali sme more a nenašli sme ho. Pýtali sme sa aj domácich, navigovali nás, no vždy niekam inam. Zakaždým sme skončili v trojmetrových rákosoch,“ konštatovala mladá žena.

Colníci si dávajú načas

Vo vyše tridsaťstupňových horúčavách a po rozbitom asfalte sa vydali do Uzbekistanu. Na hraniciach si opäť pár hodín počkali. Cez kazašské hranice prešli bez problémov, no v medzipriestore pred Uzbekistanom sa vytvorila kolóna. „Čakali sme, keď sa colníkom uráči otvoriť hranice. Istým Bielorus nám prezradil, že niekedy čaká hodinu, no už tam bol aj štyri alebo päť dní,“ zaspomínala si V. Merková. Napokon si ich ako turistov colníci všimli a kvôli nim otvorili hranice. Ďalšiu noc opäť strávili pod holým nebom. „Po prvý raz som videla, že na oblohe nie sú len hviezdy, ale aj mliečna dráha,“ povedala cestovateľka. Pozrieť si šla i vysychajúce Aralské jazero, ochutnala miestne špeciality a porozprávala sa s domácimi.

Po prechode Tadžikistanom sa zastavili pri tamojšej rieke. Cestovateľom sa naskytol pohľad pripomínajúci liečebné procedúry v Piešťanoch, len namiesto bahna tu hral hlavnú úlohu piesok. „Miestni sa vykúpu v rieke, zahrabú sa do piesku a vyhrievajú sa. Potom sa zasa vykúpu a vrátia do piesku. Funguje to tam celý deň. Našli sme štyroch zahrabaných, len hlavu majú v tieni, aby nedostali úpal,“ uviedla V. Merková.

Ďalšia trasa dvojice viedla cez hornatú oblasť, dostali sa až do 4655 výškových metrov. Po zdolaní zasneženého pohoria sa už objavila zelená krajina Kirgizska. Výlet sa skončil odložením motorky u nového kamaráta, Švajčiara, ktorý sa do krajiny presťahoval aj s rodinou a okrem iného je i majiteľom požičovne dvojkolesových tátošov.

V. Merková navštívila vlani Kirgizsko znovu, to si však urobila výlet zelenou krajinou už sama. Tento rok sa chystá na ďalšie zaujímavé poznávanie. „Z Kirgizska pôjdem ďalej na východ, cez Rusko až do Mongolska,“ dodala cestovateľka.

Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 20, ktoré je v predaji od 17. mája.