V. Bittnerová: Prvé chodenie som preplakala od šťastia

  • Spravodajstvo
  • 12. mája 2016, 13:27
  • Autor:Alexandra Mathiasová

Mnoho ľudí sa deň čo deň sťažuje na nepriazeň osudu. Nedostatok krásy či talentu im vytvára vrásky na čelách i dušiach, pritom si neuvedomujú, že do vienka dostali viac než iní. Príbeh talentovanej Veroniky Bittnerovej z Piešťan je však príkladom nekonečného optimizmu. Síce jej v zdravotnej karte svieti diagnóza detská mozgová obrna (DMO), no dobrej nálady má na rozdávanie. Pre Piešťanský týždeň prerozprávala svoj smutno-šťastný príbeh bojovníčky.

Usmiata Piešťanka nás očakávala v úhľadne upratanom dievčenskom kráľovstve, izbe, ktorej dominujú fotografie jej najväčších úspechov. „Na svet som sa vypýtala o tri mesiace skôr. Mamu museli rýchlo prevážať do Trnavy, pretože v Piešťanoch vtedy nemali pre predčasne narodené deti inkubátor. Lekári jej po pôrode povedali, že za skorý príchod bábätka môže ‘poďakovať‘ tým piešťanským, pretože ak by jej urobili potrebné vyšetrenia, vedeli by, že sa niečo deje,“ začala Veronika svoje rozprávanie.

Prvé dva týždne boli kritické, odborníci nedokázali určiť, či bábätko prežije. „Hovorí sa, že trinástka je nešťastná, ako napríklad aj piatok trinásteho. Pre mamu bol však deň s týmto poradovým číslom najšťastnejším v živote,“ pousmiala sa dnes už 26-ročná bojovníčka.

Manželia Bittnerovci si po uplynutí prvých rokov začali všímať, že dieťatko nenapreduje rovnako ako ostatné, nesedí, nechodí, len sa prevaľuje. „Lekári spočiatku nevedeli, čo mi je, až na mamino a tatovo naliehanie ma poslali na odborné vyšetrenia. Najprv mame povedali, že to môže byť len oneskorený vývoj a všetko dobehnem. No časom a ďalšími vyšetreniami zistili, že nie. Nedobehnem to, nemám šancu,“ poznamenala mladá žena. Diagnóza znela detská mozgová obrna.

I keď to bolo ťažké, Veronika sa veľa naučila pri hrách so svojím starším bratom, o ktorom hovorí s veľkou vďakou a láskou. Neskôr v predškolskom veku absolvovala náročnú operáciu. Všetko sa ňou zmenilo, no ani zďaleka nie pozitívnym smerom. „Operácia mi zhoršila stav. Predtým som chodila po štyroch, vedela som sa obliecť, vyzliecť, keď som sa pridŕžala, vedela som sa postaviť. Lekári sľubovali, že po narezaní šliach budem chodiť. Lenže sľuby sa sľubujú,“ skonštatovala dievčina, ktorej po zložení sadier lekár tak prudko a bolestivo zohol operované nohy, až to malo za následok dlhodobý strach z bielych plášťov.

Výroba obrázkov technikou enkaustiky je náročná.

Jednotkárku na strednú školu neprijali


Namiesto škôlky Piešťanka navštevovala špeciálne sanatórium, kde okrem iného cvičili dve hodiny denne Vojtovu metódu. Školskú dochádzku však odštartovala na bývalej ôsmej základnej škole, v štúdiu pokračovala na Základnej škole F. E. Scherera. „Prvé ročníky boli celkom fajn. Mala som dobrých spolužiakov, i keď niekedy sa mi posmievali alebo mi robili zle. Nestávalo sa to pravidelne, no mávali také chvíle. Potom ich to zasa prešlo,“ opäť preukázala svoj optimizmus. Veronikine vysvedčenie žiarilo výbornými známkami, avšak matematika jej dala zabrať. „Tato sa snažil, vysvetľoval, ale matika mi nešla,“ so smiechom spomenula.

Mladé dievča plánovalo pokračovať štúdiom aranžérstva na strednej škole. „Neprijali ma, pretože som na vozíku. Vraj je tam veľa praxe a schodov. Pýtala som sa preto, ako má vozičkár študovať. Povedali mi, že si mám nájsť niečo iné,“ povzdychla si Veronika. Odbor, ktorý chcela navštevovať na inej škole, zasa neotvorili, a tak po štyroch rokoch nastúpila do Spojenej školy v Piešťanoch.

Dali jej šancu, že sa postaví


Veronika počas svojho života absolvovala nespočetné množstvo štátnych rehabilitácií. „Ani jedna mi nepomohla, dokonca mi zhoršili stav. Psychicky som to nezvládala a neskôr som rehabilitácie aj odmietala,“ zamyslela sa Veronika. Po čase však v televízii zaregistrovala nové piešťanské rehabilitačné centrum. Pozisťovala si bližšie informácie a vyplnila kontaktný formulár. Z centra sa jej skutočne ozvali a odporučili, aby priniesla zdravotné záznamy. No a čo osud nechcel, práve deň po telefonáte si pedagogičky z jej školy pripravili pre žiakov do centra exkurziu. Jedna z učiteliek ju rovno „bonzla“, že by mala o pobyt záujem, a tak Veronika už onedlho putovala na tamojšiu lekársku prehliadku. „Po vyšetrení nastalo ticho. Spýtala som sa teda lekára, či k výsledku i niečo povie. A povedal. Vraj mám nádej sa postaviť. Moje oči zaliali slzy,“ spomenula šťastná Veronika.

Radosť však netrvala dlho, prišla informácia o cene. „Potom, čo som sa dozvedela, že to bude stáť tisícky eur, mi spadol hrebienok. Povedala som ďakujem, dovidenia, nemáme šancu. Žijeme ako bežná rodina, nemáme doma tlačiareň na peniaze,“ spomína na ďalšie slzavé údolie.

Do centra sa napokon dostala pomocou charitatívnej aukcie. Prvý moment, keď si vyskúšala „chodítko“, bol neopísateľný: „Zdvihli ma a povedali: Stoj! Najprv mi to nedošlo, no keď som si uvedomila, že stojím, zažívala som 24. december. Celý čas som slzila, ani som nevidela, kam idem. Zdravému človeku sa to ťažko vysvetľuje. No ja som cítila, že som medzi svojimi, kde sa nikto nikomu nesmial a brali ma takú, aká som.“

Sama na sebe pozoruje, že jej liečenia prospievajú. „Pre mňa je pokrok už len to, že dokážem dlhšie ustáť. Je to obrovská výhra!“ dodala V. Bittnerová. Do aukcie sa však mohla zapojiť iba raz, a keďže túžba opäť stáť bola silná, začal sa kolotoč zháňania peňazí. Vďaka charitatívnym akciám a dobrým ľuďom sa Veronike podarilo pobyt si ešte niekoľkokrát zopakovať. „Ale pacientov je veľa, do aukcie vyberú desať ľudí. No čo tí ostatní?“ zamyslela sa dievčina i nad osudom iných.

Liečenie produkuje výsledky, najmä ak sa pravidelne opakuje, preto by si aj Veronika potrebovala dať „repete“.

Životným cieľom Piešťanky je opäť sa postaviť na nohy.

Obdivuhodná optimistka


Ľudí, ktorí majú nohy zdravé, no chodiť sa im nechce, i tých, čo majú šancu sa to po chorobe naučiť, Veronika nedokáže pochopiť. „Myslím si, že nie sú v sebe vyrovnaní. Veď dobre, mám diagnózu, no napriek nej sa budem snažiť robiť všetko preto, aby som to aspoň o kúsok zmenila,“ zamyslela sa Veronika. „Títo ľudia jedného dňa prídu na to, že to nebola správna cesta,“ dodala.

Napriek ťažkým životným skúškam sa Piešťanka neustále usmieva a rozdáva pozitívnu energiu, príkladom by mohla byť mnohým. Silu však Veronike dodáva najmä vidina pokrokov a rodina. „Malá neterka mi povedala, že keď mi neopravia nožičky, bude ma voziť a ľúbiť aj tak,“ prezradila s láskou v očiach V. Bittnerová.

Na rehabilitáciu si chce zarobiť


V súčasnosti Piešťanka navštevuje Centrum voľného času pri Spojenej škole. Trikrát do týždňa sa stretáva aj so svojimi bývalými spolužiakmi a venujú sa tiež kreatívnym technikám. Dostala sa tak i k náročnej enkaustike. „Techniku nám vysvetlila asistentka. Úplne sama obrázok nemám šancu vytvoriť, pretože voskovky treba topiť na žehličke. Keď už sú farby teplé, asistentka mi vedie ruku a tvorím čo chcem.“ Má rada abstraktné motívy, a tak ich aj vytvára. „Keď sa to ľuďom páči, som rada. Pokúšam sa spojiť rôzne farby dokopy,“ dodala Veronika. Svoje diela predáva, aby si týmto spôsobom našetrila na ďalšiu rehabilitáciu. „Mojím najväčším snom a životným cieľom je zopakovať si chodítko. Opak chcem tiež dokázať ľuďom, čo mi vraveli, že to nemá zmysel,“ dodala na záver Veronika.

Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 19, ktoré je v predaji od 10. mája.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je pondelok 15. apríla. Tento deň je Svetovým dňom umenia. Meniny má Fedor.
  • 15.04.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je sobota 13. apríla. Tento deň je Dňom nespravodlivo stíhaných. Meniny má Aleš.
  • 13.04.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
V úvode apríla sa na Banke konalo jarné upratovanie obce. Organizovala ho obec od ôsmej hodiny rannej až do obeda,…
  • 15.04.2024, 16:46
  • Spravodajstvo
pondelok, 15. apríla 2024
Meniny má Fedor, zajtra Dana, Danica