Odišiel z tohto sveta nepochopený, zabezpečil si však nesmrteľnosť

S materským mliekom nasával muziku

R. Trnovec sa narodil 19. septembra 1968 v Stupave, v rodine Miroslava Trnovca a učiteľky hry na husliach Zuzany Trnovcovej. Už s materským mliekom nasával dávky muziky. Ako osemročný sa presťahoval s rodičmi a mladšou sestrou Miriam do Piešťan. Tu prežil školské a študentské roky naplnené hudbou.

Po ukončení štúdia na piešťanskom gymnáziu pokračoval v štúdiu v Bratislave na vysokej škole stavebnej, odbor geodézia kartografia, ktoré úspešne ukončil. Počas vysokoškolského štúdia pendloval medzi Bratislavou a Piešťanmi. Usadil sa však v Bratislave, kde pracoval ako zememerač. Táto činnosť ho však nenapĺňala, rozhodol sa od nej odpútať. Postavil sa na vlastné nohy ako výrobca hudobných nástrojov.

Láska k hudbe mala korene v rodine. Ako dieťa sa učil hre na violončele a neskôr, keď jeho matka potrebovala kontrabasistu vo folklórnom súbore Kolovrátok, Rasťo sa naučil hrať i na tomto nástroji a ako stredoškolák vystupoval ako folklorista. Počas vysokoškolského štúdia pôsobil v súbore Technik. Keď celá jeho rodina, ktorá stála pri zrode piešťanského súboru Striebornica, hrala do tanca, Rasťo sa pridal. Folklór – to bolo jeho! Veľmi rád chodieval do Vrbového za svojím priateľom Andrejom Jobusom a jeho rodinou. Dobre sa u nich cítil. Taktiež sa rád stretával s vynikajúcim piešťanským hudobníkom, kapelníkom a tvorcom piesní Petrom Obuchom a jeho otcom. Napriek veľkým úspechom Rasťo nespyšnel. Vždy ochotne pomohol, poradil. Kamarátom vždy opravil zlomený „huk“, dodal nové „piskory“ alebo nový mech. Bolo jedno, či je ráno, popoludnie alebo noc.

Prerobil si nástroj na ľavú ruku

Tí, čo ho poznali, iba tušili, čo všetko musel Rasťo prekonať, aby dosiahol , čo si zaumienil. Rasťo trpel závažným onemocnením pľúc, bronchiektáziou. Mal prísny zákaz pracovať s prchavými látkami a fajčiť. Ako dieťa chodieval na liečenia do Tatier. Napriek tomu namáhal svoje pľúca a jeho zdravotný stav sa zlepšoval. V jednom z článkov, ktoré o ňom popísali, poslal odkaz astmatikom a alergikom: „Gajdy – to je výborná rehabilitačná metóda, postavila ma opäť na nohy.“

Smola sa mu prilepila na päty aj v maturitnom ročníku, keď utrpel vážny úraz pravej ruky. Sklená výplň dverí mu prerezala šľachy a nervy. Hrozilo, že Rasťo príde o prsty. Po komplikovanej operácii sa lekárom podarilo ruku zachrániť. Nasledovali mesiace, počas ktorých sa do jeho prstov pomaly vracal život. Rasťo však hral. I keď využíval spočiatku len dva prsty a učil sa hrať ľavou rukou. Z toho dôvodu sa pustil do prerábania hudobných nástrojov. Ťažké trápenie sa vyplatilo a z hudobníka sa stal majster. No ruka už nikdy nebola ako predtým, prstami nedokázal hýbať naplno. Bol však vynaliezavý a hendikep oklamal. Keď nedokázal dočiahnuť spodnú dierku na gajdici, primontoval na nástroj klapku. Vždy sa snažil popasovať s problémom. Keď mu ako študentovi ukradli bicykel, neváhal a išiel na výstavisko Agrokomplex Nitra, rozložil fujarku i píšťalku a hral. Zarobil si na nový.

Hral ľadovým medveďom

Rasťo bol samouk – ovládal hru na violončele, kontrabase, husliach, heligónke, píšťalke, dvojačke, fujare a na gajdách. Nemalú zásluhu na tom, že našiel záľubu v netradičnom nástroji s kozím mechom, má jeho otec Miroslav, ktorý si kúpil gajdy a zobral prvorodeného syna na festival Gajdošské fašiangy do Malej Lehoty. Otec ho viedol aj k manuálnym zručnostiam pri výrobe hudobných nástrojov, najmä ich častí – piskorov. Rasťo svojou usilovnosťou a schopnosťou prekonávať rôzne problémy, premýšľať, vylepšovať, dotvárať sa prepracoval na umeleckého majstra.

Ako prvé začal vyrábať vo svojom byte v Lamači v Bratislave píšťalky a fujary. Až neskôr si kúpil svoje prvé gajdy. Nebol s nimi celkom spokojný, prerobil ich. Začal s výrobou piskorov do gájd, a keď boli dokonalé, pustil sa do výroby celého nástroja s mechom. A veru vedel to. Na nástrojoch z jeho dielne hrajú hudobníci po celom svete. Gajdičky zo Slovenska vyhrávajú v Nemecku, Rakúsku, Anglicku, Japonsku, Amerike či v Holandsku. To je len malý zlomok výpočtov.

Pred dvadsiatimi rokmi – 24. februára 1996 – ho vďaka jeho úsiliu a radosti z gajdovania prijali za majstra do gajdošského cechu. Rasťo často reprezentoval gajdošské tradície a Slovenskú republiku na rôznych podujatiach sveta. Päť Silvestrov po sebe strávil na Sicílii, hral na veľvyslanectve v Madride, Nemecku či vo Francúzku. Najväčším bonbónikom bola však Severná Kórea, kde vyhrával na svojich gajdičkách v apríli roku 1998. Veľakrát cestoval po Európe stopom a ako odmenu vodičovi hral – hoci aj na sedadle spolujazdca či na benzínových pumpách alebo odpočívadlách. Ľudia sa zastavovali, čudovali, počúvali, smiali, tlieskali. Raz na Vianoce si za dva dni vyrobil gajdy z pneumatiky auta. Bolo to potom, čo sa dozvedel, že o pár dní sa chystajú do ľadovej vody piešťanského Váhu vstúpiť otužilci. Vyrobil unikátny nástroj, vliezol s ním do rieky spolu s ľadovými medveďmi. Zásobník vzduchu v pneumatike mu slúžil na rozozvučanie nástroja. Bolo to úžasné. Jeho netypické pneumatikové gajdy dodnes gajdujú. Uvidia ich i návštevníci vernisáže.

Navštevoval aj domáce podujatia, gajdošské fašiangy v Malej Lehote, Gajdovačku v Oravskej Polhore či folklórny festival vo Východnej. Nerobilo mu problém predvádzať sa. Ako sám vravieval: „Som slovenský exhibicionista – čiže pretŕčač.“ Dokonca si sám dal i prezývku: Gašpar.

Mal tri veľké sny: gajdy, lietanie, dom s dielňou

Rasťo mal tri veľké sny. Prvým bola túžba vlastniť dom s dielňou. Splnil sa mu, keď si kúpil staručký dom v Stupave a odišiel z obmedzujúceho prostredia bratislavského sídliskového bytu. Jeho prvým krokom však nebola oprava domu, hneď začal stavať dielňu. S plnou hlavou nápadov a nedočkavý ich vyskúšať, často trávil medzi náradím celé dni i noci.

Druhým snom bola propagácia gájd a šírenie osvety najmä medzi mládežou. Chcel, aby sa hra na gajdách vyučovala na základných umeleckých školách a spolu so svojím priateľom Andrejom Jobusom z Vrbového špekulovali vyrobiť lacné priemyselné gajdy. Chcel cez tvorivé dielne pritiahnuť a vychovať svojich nasledovníkov. Mal aj niekoľko žiakov. Rasťo sa chystal vyučovať hru na gajdách a iných ľudových nástrojoch na Základnej umeleckej škole v Devínskej Novej Vsi.

Od svojho detstva sa venoval leteckému modelovaniu, jeho tretím snom bolo totiž lietanie. Ako členovi Zväzarmu sa mu podarilo spraviť si pilotný preukaz na vetroň. Neskôr získal pilotný preukaz na letisku v Kráľovej pri Senci, kde sa spriatelil s učiteľom lietania Petrom Chromekom a jeho rodinou. Miloval návraty na toto letisko, trávil tam voľný čas. V oblakoch sníval o výrobe ľahkých motorových lietadiel. Dnešná uponáhľaná doba a moderný život Rasťovi nerozumela. Cítil sa neuznaný a zväzovaný. Na nebi bol slobodný, šťastný, odpútaný od zlých myšlienok či ľudí.

Rasťo miloval svoju rodinu, otca Miroslava, matku Zuzanu, mladšiu sestru Miminu a mladšieho brata Michala, tiež švagra Jozefa, synovca Filipa a neter Terezku. Veľmi rád sa k nim vracal a trávil s nimi čas. Súrodenci mali medzi sebou veľmi pekný vzťah. Vedeli si navzájom pomáhať, stáli jeden za druhým. Veľa iných súrodencov im tento vzťah závidelo. Rasťo mal v pláne predať dom v Stupave a kúpiť domček v Piešťanoch. Bytostne túžil vrátiť sa späť – domov, do Piešťan. Chcel byť bližšie k tým, ktorých tak ľúbil. Svoj plán začal realizovať, no osud to zariadil ináč.

Gajdoši, hrajte, nech to počuje až do neba!

Gajdoši, vytiahnite svoje gajdy na oslavu veľkej veci! A tí, čo to neviete, vedzte, že gajdy a gajdošské tradície sa v decembri minulého roka dostali do zoznamu kultúrnych pamiatok UNESCO. Rasťo by bol veľmi hrdý, keby sa toho dožil. Mal by veľkú radosť a hral by spolu s celým cechom gajdošským. Veď on sám bytostne túžil povýšiť naše slovenské gajdičky na piedestál svetovosti.

Namiesto predzvesti radostného hrania však naposledy roztiahol neviditeľné krídla a v samote milovaného domu odletel. „Do Rasťovej duše nikdy nebolo jednoduché nazrieť a porozumieť mu. Preto sa ani nesnažme pochopiť, prečo sa rozhodol odpútať ešte raz. Odpútať sa od nás, od svojich bôľov, s ktorými sme mu nevedeli pomôcť,“ uviedol pred desiatimi rokmi na pohrebe v Piešťanoch o svojom priateľovi gajdoš Milan Rusko.

Rasťo sa poslednýkrát odpútal od zeme 21. apríla 2006. Bolo to presne pred desiatimi rokmi. Miesto v srdciach jeho príbuzných i priateľov nie je po jeho odlete ani po toľkých rokoch zacelené. Rodina verí, že Rasťo im tam v nebeských výšinách gajduje spolu s ostatnými anjelskými tvormi. A určite sa mu podarilo zorganizovať i veľký gajdošský festival. Ten v Stupave už vtedy nestihol. Piešťany sa v predvečer otvorenia letnej kúpeľnej sezóny stanú dejiskom veľkého stretnutia gajdošov. Aj tam bude do mechov dúchať a srdcia rozohrievať jeho duch zhmotnený do radosti z rezkej muziky.