P. Hammel: V živote sa netreba brať vážne

Predstavovanie nových skladieb je možno muzikantsky náročné, no ak sa namieša kokteil z aktualít i rokmi overených hitov, zákonite vznikne dobrý koncert. P. Hammel už po príchode na javisko zožal prvé ovácie. Vrava v hľadisku Domu umenia však stíchla s prvým brnknutím do „španielky“, sprevádzanej spevákovým hlasom i zvukom ústnej harmoniky.

O muzikantský zážitok sa postaral P. Hammel so zohratou kapelou. Krásnym a talentovaným spestrením sa na pódiu stala Andrea Zimányiová. S legendou si strihla duet z baletu Everest. Divákov nenechali chladných ani skladby Cirkus leto či Zvonky, zvoňte. Zakladateľ Prúdov obnovil spoluprácu i s Milanom Lasicom, po štyridsiatich rokoch mu textár a spisovateľ ušil skladbu priamo na mieru. „Pointou tohto príbehu je, že sme sa dohodli na dlhšej spolupráci,“ povedal divákom spevák. Zo sedadiel zdvihla publikum aj ako prídavok zahraná a zaspievaná nestarnúca Medulienka. „Mohli sme ju dať hneď na začiatku a bol by pokoj,“ rozosmial divákov P. Hammel. Diváci si vyžiadali aj ZRPŠ a krátkeho úryvku sa napokon dočkali.

Po koncerte sa najväčší fanúšikovia venovali nákupu nosičov a čakaniu na hviezdu štvrtkového večera. P. Hammel sa onedlho objavil vo foyeri, kde rozdával trpezlivo podpisy a pózoval do objektívov. Piešťanskému týždňu prezradil, prečo nečíta hrubé knihy a ako vníma súčasnú tvorbu mladých ľudí.

► Album Z pekla šťastie ste vydali po štyroch rokoch. Aký máte podiel na tvorbe skladieb?
K všetkým piesňam som skomponoval hudbu. Autori textov sú rôzni – Kamil Peteraj, Milan Lasica či Vlado Slivka. Celý život hotový text alebo báseň zhudobňujem. Výpovednú hodnotu slov tým neoklieštim. Môžem s hudbou manipulovať tým viac, že som spevák, a so slovom viem narábať. Ak básnici tvoria do hudby, vznikne „blábol“ s dlhými a krátkymi slabikami. Na kvalite textov si vždy dávam záležať.

► Umelci vravia, že tvoriť začnú, keď ich kopne múza. Stotožňujete sa s tým?
Nie. Múza nekopne a kto si myslí opak, klame. Nechávam sa inšpirovať textom, prípadne niečím iným. Jednoducho hudbu vymýšľam.

► Skrývate nevydané skladby „po šuflíkoch“ ako iní speváci?
Všetky spravené piesne vyšli na nosičoch, v rámci filmov či divadelných predstavení. Vždy našli využitie. Prečo by som mal vytvoriť niečo, čo neuzrie svetlo sveta? To by bola blbosť, nie?

► Môžu si diváci na vašom koncerte pýtať obľúbené skladby?
Ani veľmi nie, iba ak robím zábavu, prípadne súkromný event. Koncert má presnú štruktúru, ľudia môžu kričať, no s programom nepohnem. Nemôžem reagovať bez kapely. Dôležité je, čo divákom chcem zaspievať. Mám široký výber od pesničiek z roku 1968 ako Zvonky, zvoňte cez duety s Andreou Zimányiovou až po ukážky z nového albumu. Ponúkam skôr „best of“ (najlepšie z tvorby – pozn. red.) a nie „greatest hits“ (najväčšie hity – pozn. red.). Je však pravda, že Medulienku zahrať musím.

► Očakávali ste, že Medulienka bude mať enormný dosah na publikum?
Nie, ani sa to nedá. Veď som ju nedal na žiadny album. V tom čase nešlo umelo ovplyvniť vkus publika.

► Prekonáte ešte úspech najznámejších skladieb?
Čo je úspech? V umení je nemerateľnou veličinou. Predtým jestvovalo objektívne meradlo – predajnosť. Dnes už i to padá. Kliknutie na Youtube určite o niečom svedčí, no nie je oficiálnym kritériom úspešnosti.

► V istom rozhovore ste sa vyjadrili, že vaším tvorivým vrcholom bola hudobná kompozícia baletu Everest.
Je to pravda. Pre mnohých ľudí je tvorba pre Slovenské národné divadlo nedosiahnuteľnou métou, tobôž v takej širokej ploche, akou je kompozícia hudby pre balet. Trojminútová pesnička je síce fajn, ale pri tvorbe predstavenia musí človek premýšľať o celkovej koncepcii a finálnom vyznení diela.

► Balet mal však po zmene vedenia súboru smutný osud.
V živote som si už zvykol. Niečo trvá dlhšie, iné menej. Je to však škoda, pretože uvádzanie Everestu malo zmysel aj po ekonomickej stránke… Keď už nové vedenie nedokázalo vnímať umeleckú.

► Páčia sa vám produkty súčasných mladých ľudí?
Fandím im a dôležité je, aby tvorili. Aj my sme boli mladí, preto každému z nich len prajem, aby ho i po štyridsiatich rokoch akceptovala ďalšia generácia. Výrazové prostriedky sa zmenili, preto nie je podstatné, či niekto robí dobrú hudbu v angličtine, ak nadobudol presvedčenie o vhodnosti jazyka.

► Cítite rozdiel v popularite od čias vašej najväčšej slávy?
Našu generáciu poznali, našťastie, v celom Československu, sláva dosahovala inú dimenziu. Veľa sme však hrávali aj v Poľsku, Maďarsku, východnom Nemecku. Človek však za každých okolností musel byť dobrý. Dnes predpokladáme, že keď sú otvorené hranice, môžeme si robiť, čo chceme. Ťažký omyl. Prerazenie je iluzórne.

► Kolegovia z brandže sú vašimi priateľmi?
Samozrejme. Kamarátstvo vydrží, lebo sa nenavštevujeme počas sviatkov, neobdarúvame pod vianočným stromčekom a netrávime spolu veľa času. Priateľstvo je tým pevné, že si nelezieme na nervy.

► Skĺbiť priateľov, hudbu, rodinu a výtvarné umenie dokáže málokto.
Ide to veľmi jednoducho, len treba chcieť. Vydaniu a prezentácii albumu nevenujem sústavne rok života. Popritom aj nakupujem, vynášam smeti. Dvakrát týždenne nájdem čas aj na tenis, čo som rád.

► Splnili ste si už všetky životné ciele a sny?
Ja už nečítam ani tlsté knihy… Neviem, či dôjdem do konca (smiech). Skutočne sa v živote netreba brať vážne – to tam napíšte!

Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 15, ktoré je v predaji od 12. apríla.