Ako tučný Julian zabudol na krásnu Micu

  • Spravodajstvo
  • 23. decembra 2015, 11:07
  • Autor:Viera Dusíková

Som najkrajšia mačka na okolí. Mám kožúšok hebký ako zamat a labky mäkké a nečujné ako motor limuzíny, ktorá ma sem doviezla. Skús mi ho pohladiť. „Niééé, ty hlupáčik akýsi. Proti srsti sa mačky nehladia. Urob to takto… jééémne, vŕrrr, vŕrrr… ááách, krááásne ti to ide. To je rozkoššš!“

Julianko, syn boháča, pohládzal svoju novú mačičku po chrbte. Prštekom jej zašiel aj za ušká. Tam ju poškrabkal a potom skĺzol dolu po krku k predným labkám a brušku. Mačka si slastne vystierala nôžky, priadla a spokojne kývla pravou prednou labkou: „Ešte, Julianko, ešte!“

Tučný chlapček ju vzal do náruče. Ťarbavým krokom prešiel od gauča k fotelke, položil ju na podušku. Kľakol si vedľa nej a zadíval sa jej do zelených očí so zrenicou úzkou ako špáradlo. „Ty si najkrajšia mačka na svete!,“ povedal a ona zamňaučala: „Pravdu máš, Julianko, aj ja to o sebe tvrdím! Ískaj ma, ískaj!“

Každé ráno prišla pre Julianka limuzína a odviezla tučniačika do školy. Vodič Fero, odetý v livreji s dvoma radmi gombíkov, ho vždy milo pozdravil a opýtal sa: „Tak čo, mladý pán, ako si sa vyspal? Nezabudol si nakŕmiť Micu? A vôbec, poslúcha ťa tá frnda mačacia?“

Julianko sa iba uškrnul: „Poslúcha, do klobások ju nedám, je príliš krásna. Škoda by jej bolo. Mám ju nadovšetko rád!“

Mica sa u Julianka udomácnila. Julianko ju ískal, kŕmil, pohládzal, hral sa s ňou a rozmaznával ju najvyberanejšími mačacími pokrmami. No po mesiaci jeho zápal i obdiv vädol ako tulipány bez vody.

Zo dňa na deň krasotinka Micka smutnela. Kožúšok mala síce hebký, lesklý, no strácal na atraktivite v očiach milionára. Bohatý fafrnok Julian si ju čoraz menej všímal. Pohladil ju len kedy-tedy, už sa na ňu nedíval veľkými očiskami plnými obdivu. A hoci ona – Mica – bola najkrajšou mačkou na svete, prišiel deň, keď na ňu chlapček zabudol celkom. Ani Whiskas jej do misky nenasypal. „Nech to urobí mama. Ja som zaspal, šofér Fero už čaká v limuzíne pred domom,“ pomyslel si Julianko. Mame o tom ale nepovedal.

A tak sa Mica celý deň krútila okolo mamičkiných nôh a zavadzala pri káve, ktorú chcela pani domáca vypiť so susedkou Klárou Klebetnou. „Skočím im do kávy. Možno si ma všimnú,“ pomyslela si Mica a tak aj urobila. Uf, ale jej zišla na um poriadna hlúposť. Nielenže si obarila labky, odniesol si to i biely kožúšok. Vyzerala akoby po nej niekto hádzal gule z blata. Naviac – dámy sa po nej zahnali, jedna poduškou, druhá novinami. „Som ja ale teľa, a nie mačka,“ zamňaukala Mica. Stiahla chvost a schovala sa pod fotelku.

Julianko prišiel domov. Sadol si k počítaču a na Micu si ani nespomenul. Chcela sa mu pripomenúť. Z obývacej miestnosti prebehla do detskej, zamňaučala, zježila srsť aj chvost, myslela si, že si ju Julian všimne. Chlapec bojoval. Práve sa mu podarilo po troch dňoch získať nového spojenca, metajúceho ohnivé plamene z úst a rútiaceho sa obrovskou rýchlosťou proti presile. Mával krídlami – nadlietaval, skákal nad hlavami po zuby ozbrojených príšer so zvieracími kazajkami a strieľal po nich bazukami vymrštenými spod pazúrov. Nepriateľ sa dal na útek. A hladná, ale aj smädná Mica skočila na klávesnicu a zlostne prskla a poškriabala Julianovu pravačku, zúrivo tlčúcu do myši na počítačovej podložke.

Julianko sa na svoju najkrajšiu mačičku na svete nazlostil tak strašne a tak príšerne, že po nej hodil prázdnu fľašu minerálky, za ňou pre istotu ešte Cocacolu, Sprite aj škatuľu s orieškami. Urazená Mica na úteku stiahla chvost, zaliezla pod fotelu a tíško mňaučala. Nie od bolesti, ani jedna fľaša ju netrafila. Plakala z neopätovanej lásky. Jej Julianko ju už nemá rád. Už ju nepotrebuje.

Keď potom ktosi otvoril dvere, potichúčky vyšla na zimnú ulicu. Na kožúšku sa jej jagali prvé snehové vločky. Opatrne preliezla plot, skočila na dlažbu chodníka. Kam má vykročiť? Po chvíľke váhania sa vybrala smerom ku škole, hádam tam nájde iného chlapca či dievčatko. Kráčala smutná, neveselá. Oči jej pohasli, plamienky pýchy odvial severák. Ani trochu si o sebe nemyslela, že je výnimočná a najkrajšia. Labky ju oziabali, v brušku vyhrávala muzika. Vtom sa otvorila akási bránička a v nej stála starenka. Mica sa pozrela na tetušku v ručníčku. Tá sa jej prihovorila: „A ty, moja, kam si sa vybrala tak neskoro večer? Asi na lov, veď si mačka.“

„Nechce sa mi naháňať myši. A ani to neviem. Som pánska mačka. Ale môj Julian si ma nevšíma. A ja som v túto chvíľu najhladnejšia mačka na svete,“ povedala Mica mačacou rečou. Starenka sa iba usmiala: „Tak poď, ty frndolína, u mňa sa dáky kus syra nájde.“

Odvtedy Mica býva u starkej. Každý deň dostane pohár čerstvého mlieka, dve kolieska salámy či kúsok špekáčika. K Juliankovi by sa už nikdy nevrátila. Nech si bojuje s celým svetom. A hoci jej mačací kožúšok sa na slnku leskne ako zlato, už o sebe nehovorí, že je najkrajšia na svete. Darmo je, človek aj mačka zmúdrie, keď zažije psotu.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je nedeľa 31. mája. Tento deň je Dňom otvárania studničiek a Svetovým dňom bez tabaku (WHO). Meniny má Petronela,…
  • 31.05.2020, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
Polícia vyšetruje okolnosti a príčiny nehody, ktorá sa stala dnes poobede pri obci Dolné Trhovište, okr. Hlohovec. 55 ročný Bratislavčan,…
  • 30.05.2020, 20:23
  • Spravodajstvo
Pandémia koronavírusu prerušila možnosť prezrieť si výstavu, ktorú Balneologické múzeum Imricha Wintera v Piešťanoch otvorilo ešte v chladných mesiacoch. Záujemcovia…
  • 31.05.2020, 00:01
  • Kultúra a spoločnosť / Piešťany
nedeľa, 31. mája 2020
Meniny má Petronela, zajtra Žaneta